Dnes ráno som vo vlaku prechádzala okolo mŕtveho kopca. V lese odpílených kmeňov, v smutnej mesačnej krajine, stáli dve stoličky. O kus ďalej zničený podvozok detského kočíka. A v pravidelných intervaloch tašky, fľaše. Možno tam niekde ležala aj zhrdzavená konzerva ešte z druhej svetovej vojny. Niečo, čo bolo ešte prednedávnom lesom plným starožitých prekvapení (a ktovie, kto sa tam schádzal na tých stoličkách...), je teraz už len mesačnou krajinou. A čoskoro bude lukratívnym pozemkom, kde vyrastie niečo veľké, neosobné a hranaté. A kúzlo jednoducho zmizne.
Kde vlastne som? Krajina za oknom je šedivá a zahmlená ako v artovom filme. Takom, kde nepochybne aspoň jedno bezvládne telo bude unášané vodou, v dlhom, naliehavom zábere, možno až niekam do mora. Lesy a záhrady sú zaplavené a v kalužiach sa znepokojivo odrážajú holé stromy. Som unavená, nič nemá výraz, a pritom je všetko veľmi atmosférické. Možno práve tou tupou bezvýraznosťou... Filmy Tima Burtona, obrazy Pavla Čecha, Ane Brun a jej oduševnelý spev, staromilecká akustická gitara. Snívam si s hlavou opretou o okno vlaku, sen so šedivou atmosférou predjaria, bludným kruhom povinností a beznádeje, ale aj tajomnými postavičkami a udalosťami, ktoré svedčia o tom, že svet je vlastne čarovné miesto. Nech sa deje, čo sa deje.
A nech sa deje, čo sa má. Aj keď ten domček v zakliatom lese či umeleckej štvrti nevyjde, aj keď svet okolo nás zhranatie, možno sa stačí držať rozprávky v našich hlavách. A predstavovať si, aký by to bol pekný artový film.
