Pierková terapia

Mňa moje prvé pierko stretlo pred pár týždňami. Maturity už boli nebezpečne blízko a ja som sedela na našom chalupskom dvore s kopou papierov na kolenách (Francúzi sa totiž zásadne neučia zo zošitov, ale z fotokópií). Vonku bolo krásne, svietilo slniečko, vtáčiky čvirikali... Tie vrabce. Vôbec som sa nemohla sústrediť. Stále vyspevovali! Aj tamten, hneď oproti na streche. Jednoducho sa nedal zastaviť. Pozerala som sa naňho mierne vyčítavo: "Áno, ja viem, že život je krásny, ja viem, že vrabčí trubadúri ešte nevymreli...ale niekto sa tu musí aj učiť!" Stíchol. Chvíľu na mňa nesmelo pozeral, potom ladným skokom zmizol v odkvape. Vystepoval mi nejakú veselú melódiu na plechu (vo vrabčej komunite asi pripravujú nový muzikál "Spievanie v odkvape") a potom vyskočil naspäť do môjho zorného poľa. V zobáku mal pierko. Významne na mňa pozrel a pustil ho. Musel to mať nejak nacvičené s vetrom, pretože pierko sa spustilo do dvora a po elegantných špirálach sa mi znieslo priamo k nohám. Usmiala som sa: "Dobre, pochopila som." On však medzičasom uletel. Asi mal povinnosti u nejakého iného zúfalého maturanta.

Počuli ste už o artterapii? Vždy sa mi páčil ten názov, vlastne ešte skôr, ako som vedela, v čom táto terapia spočíva. Prednedávnom k nám do školy zavialo jednu artterapeutku. Priniesla si bubienky, hrkálky a iné exoticky vyzerajúce nástroje. A ešte kopu zážitkov, skúseností a nahrávok z jej práce. V prvej fáze sme iba počúvali. O tom, ako sa dá hluchoslepé dieťa oboznamovať s hudbou. O tom, ako sa dá hrať s autistami, s deťmi s Downovým syndrómom, s deťmi s obrnou. A pomaly nám dochádzalo, že umelecký zážitok je prístupný každému, kto sa mu aspoň trochu otvorí. Cesty k umeniu vôbec nemusia viesť len cez zrak a sluch.

V druhej fáze nášho blízkeho stretnutia s artterapiou sme pozerali. Videli sme v Taliansku vytvorené predstavenie o princeznej, ktorá krásne spievala, aj keď možno nevedela až tak dobre chodiť, a rybárovi, ktorý nepočul. A ľúbil princeznú. Peter zo Slovenska hral lodného navigátora. Do role sa krásne vžil... hneď po tom, ako pochopil, čo je to vlastne mapa. Predstavenie sme si nepozreli celé, ale aj ten kúsok, čo sme videli, zapôsobil. Nielen umelecky. Podobne pôsobivá bola aj plavba jedného telesne postihnutého chlapca v pene na holení a šmýkanie na openovanom zrkadle. A hlavne tá radosť z nového zážitku. Najkrajší však bol posledný pacient, hluchoslepý chlapec, ktorý bol na artterapii po prvýkrát. Terapeutka mu predstavila hudobnohrací valček, ktorým mu prechádzala po rukách, nohách, chrbte. Potom sa spolu hrali na schvávačku pod hodvábnou šatkou. A fúkali do pierok. Chlapec všetky dotyky prežíval intenzívne, usmievavo, celý žiaril. Pierka zbožňoval. Padali mu na ruky, na hlavu, šteklili ho na krku. A nás divákov šteklil krásny pocit... Vo svete postihnutých detí nemusí vládnuť len ticho a tma. Tie pierka nám to ukázali.

Posledné mesiace som vôbec nepoletovala. Tažili ma nesympatické a dôležito sa tváriace závažia. Za žiadnu cenu sa nenechali len tak striasť. Egoisticky si žiadali moju plnú pozornosť. Takmer som zabudla, ako vyzerá svet z nebovej perspektívy. A teraz som sa ich zbavila. Nesmelo som si pripravila tupé nožničky a so srdcom plným obáv som nimi cvakla. Kupodivu to vyšlo. Porazené závažia sa prepadli do hlbín jednej súkromnej histórie. Aké krásne. Chvíľu mám právo tváriť sa, že som ľahká ako pierko.