Pocity, vône a chute každopádne blednú pomalšie.Každý to určite pozná, nie je to vôbec objavná myšlienka, mňa to všakstále fascinuje. Ako pri náhodne zacítenej vôni len tak na ulicivyvstanú v mysli spomienky dávno stratené, napríklad francúzske-pretože Céline mala, vtedy pred rokmi, presne tento výrazný parfém. Aúseky cesty smerom do Tatier sa už navždy budú viazať s BobbyMcFerrinom znejúcim našou favoritkou- bola to vtedy naša obľúbenácestovná hudba.
Posledné roky, vždy predVianocami, si spomínam na nástojčivú nedočkavosť, ktorú som ako malápociťovala už od otvorenia prvého okienka na adventnom kalendári, aktorá nemala konca, pretože tých 24 dní sa vždy neskutočne vlieklo. Adnes, dnes je ten pocit úplne preč. Štedrý deň prichádza náhle, bezprípravy, a slávnostná nálada trvá krátko ako zimný deň, ktorý tmavneskôr, ako sa človek poriadne zobudí...
Chcela bysom si navždy pamätať niektoré momenty, akokoľvek pateticky to znie. Achcela by som, aby tie momenty boli spomalené presne ako kľúčové scényv knihách Terryho Pratchetta, kedy centimeter po centimetri môžemesledovať let vražednej dýky miestnosťou predtým, než sa zabodne dosteny tesne vedľa pravého spánku hlavného hrdinu. Ono to tak alenefunguje a v týchto dňoch ma to mrzí čoraz viac, pretože najviac sadesím toho, že v kolotoči povinností život len tak ubzikne. Apratchettovské momenty, tie dramatické a hlavne tie, ktoré mnou pohli,sa stratia na stránkach knihy, ktorú nikto nebude mať čas čítať. Knihabude šednúť na poličke, zmenšovať sa pod vrstvou prachu a dlhépratchettovsky spomalené opisy časom jednoducho zmiznú.
A preto...
Vobývačke dohorievali sviečky na adventnom venci, chladli taniere ponetypicky štedrovečernej latinskoamerickej večeri, v ústach nežnásladkosť višňovej Kofoly. Hudba z vedľajšej izby, ktorú doterazprekrývali naše hlasy, zrazu v tichu nadobudla obrysy. Naše ruky jemnezmenili pozíciu a už sme tancovali, spolu s Louisom si mi spieval, žesvet je úžasný a moment bol filmovo gýčový a náš, a úžasný.
