Elegantné a chic (čítaj šik) Francúzky sa mi páčili už od malička. Myslím, že aj ja som bola už od malička elegantná a chic. Po uliciach som si vykračovala v šatičkách ušitých podľa najnovších strihov z Burdy a na svet púlila moje elegantne veľké okále. A potom mi zrazu boli malé všetky šatičky z Burdy, zato som dorástla do stredoškolskej lavice. Zavialo ma to na bilingválnu sekciu gymnázia. Francúzsku. A dané gymnázium malo ešte aj druhú sekciu, normálnu. Od prvého ročníka som si teda začala zvykať, že my budeme asi tí "nenormálni".
Po piatich rokoch sa to potvrdilo. Boli sme na troch nenormálne dobrých výmenách vo Francúzsku. Zblízka som si poobzerala Francúzky a ich garderóbu. Mali by ste vidieť, aké elegantné a chic rifle a tenisky tam nosia! A kupodivu fajčia cigarety len tak, bez špičky. Bola som trochu vyvedená z miery. Ale aj tak nám bolo nenormálne dobre. Tam sa samozrejme nenormálnosť bilingválnej sekcie nekončí. Netreba zabudnúť na nenormálne veľa funkcií, s ktorými sme sa stretli počas hodín matematiky, argumentáciu, ktorá sa postupom času stala pre nás normálnou (bodaj by nie, keď sme častokrát písali argumentačné práce aj v spánku) a nenormálnu kopu sympatických ľudí, ktorú sme pospoznávali. Dokonca aj z normálnej sekcie.
Nakoniec som normálne zistila, že s tými sekciami to nemusí byť až také čiernobiele. Všade sa nájdu slečny v čižmičkách na podpätkoch, slečny v teniskách, slečny v balerínkach, páni s dlhými vlasmi, páni s okuliarmi, páni v košeliach či metalových tričkách. Počas maturity sa dá sledovať celkový zvýšený výskyt podpätkov a košelí. Na oboch sekciách. To je asi normálne, nie?
Dôslednou argumentáciou by sme určite dospeli k tomu, že žiadna "normálna" sekcia neexistuje a všetci gymnazisti, nech sa na nich pozeráme z akejkoľvek strany, sú rovnako mladí a pochabí. Mne však môj francúzsky status už nikto nevezme. Ako správna nežná a romantická Francúzka sa červenám a hľadím do zeme vždy, keď sa na mňa usmeje ľubovoľný gentleman. A to ani nehovorím o mojich chic kravatách!
Raz darmo, som Francúzka!
Celých päť rokov som sa snažila prísť na to, prečo nás tí z druhej strany volajú Francúzi. Do kolónky štátna príslušnosť sme si predsa odjakživa písali také isté dve pímenká ako oni. Učili sme sa o Štúrovi, o Slovenskom národnom povstaní a o výrobe chladničiek v Zlatých Moravciach. Tak ako oni. Tlačili sme sa s nimi v tej istej malej jedálničke, na hodinách telesnej výchovy sme behali po tej istej antuke. A predsa tu bol jeden zásadný rozdiel- oni chodili na normálnu sekciu.