Ten denný čas v tomto dennom ovetlení bol u nás, pri sútoku, neobyčajne krásny. A tak ma nohy nezaniesli zo zastávky domov, ale priamo ku riekam, kde práve zapadalo slnko. Oranžové svetlo už síce slablo, bolo však nahradené ešte neobyčajnejšou hrou farieb, odrážajúcej sa na hladine oboch riek. Zastala som na brehu a očarovane pozorovala, tak isto ako starší pán vedľa, ktorý podchvíľou zdvihol fotoaparát a zaznamenával.
Zaznamenávali i psíčkari a bežci a cyklisti, ktorí zastávali na svojich trasách, hľadeli na impresiu zimného podvečera a cvakali smartfónmi. Tiež som si zaznamenala, neodolala som.
Radosť z obrazového záznamu však v tom momente bola akosi druhoradá. Hypnotizovaná a ukolísaná šumením majestátnej rieky, vzniknutej z dvoch menších, tešila som sa zas raz zo života. Sama som tiež na sútoku. Všetko, čo som a všetko, v čom som vyrástla, som spojila s niečím novým. Budúcnosť je mystérium. V dnešný magický podvečer však nešlo inak, ako veriť, že bude silná a upokojujúca, ako tie dve rieky, keď splynú v jednu...
