Z vlaku som vystúpila niekedy pred pol deviatou večer a podľa plánu som zamierila k okienku na hlavnej stanici, kde sa vybavujú brnenské električenky čiže šalinkarty. Predo mnou bolo ešte pár ľudí a aj keď podľa mojich informácií malo byť okienko ešte nejakú dobu otvorené, pani za okienkom po chvíľke začala niečo vykrikovať a gestikulovať smerom ku mne. Vytiahla som z uší slúchatká a zachytila som koniec: "...ste posledná, za vami už nikoho neberiem." Vyzerala, že mala dlhý deň, to sa stáva.
Slúchatká som však ani nestihla nasadiť späť, keď sa od okienka začal ozývať vzrušený "dialóg". Slovensky hovoriaca slečna, ktorá bola práve na rade, sa prehrabávala v aktovke s dokumentami a pritom nepríjemným tónom okoliu (a hlavne pani za okienkom) oznamovala, že "od nej chcú vždy niečo iné, teraz zas občiansky, čo to bude nabudúce, hrozné, strašné, ľudia čo po mne vôbec chcete". Pani za okienkom (trochu paradoxne) kričala:"prosím vás, ukľudnite sa, jednajte slušne". Po krátkej kričanej výmene názorov obe pokračovali v transakcii silene zdvorilým tónom, po čom slovenská slečna s novou šalinkartou nasrdene odklopkala preč.
Chvíľu bolo ticho, vyzeralo to na návrat pokojnej šalinkartovej rutiny. Chystala som sa znovu nasadiť slúchatká, keď som od okienok začula konšpiračný hovor. Pani šalinkartová svojej kolegyni (bez snahy o diskrétnosť) hovorila niečo o slovenskom štáte, samostatnosti, národnom povstaní.... neznelo to vôbec lichotivo. Ja, zatiaľ neodhalená príslušníčka toho "slovenského štátu" som v ruke kŕčovito zvierala všetky potrebné doklady (aby som nezdržovala ich hľadaním) a rozmýšľala, čo by som mohla urobiť pre urovnanie česko-slovenských vzťahov pred a za okienkom...
Začala som zdvorilým pozdravom a prosbou o vybavenie nového študentského preukazu. Študentský preukaz sa vybavuje nanovo každý školský rok, pričom je bežnou praxou použiť fotku zo starého preukazu na tom novom. Podala som pani za okienkom svoju fotografiu formátu občiansky preukaz, ktorú mi minulý rok bez problémov nalepili na vyznačené miesto (formátu pas). "Fotografia nespĺňa požadované rozmery, potrebujem fotografiu formátu 25 krát 35." Oficiálna veta, ani náznak (sú)citu. "Ale minulý rok mi ten preukaz s touto fotkou urobili..." "Ak vám ho urobili, tak vám ho urobilli zle a ja zlé preukazy nevydávam." Viac ako len náznak pomstychtivosti. Tu to máš, slovenský štáte!
Nedostala som priestor pre diskusiu. Tak som poďakovala a pozdravila, ako ma to doma učili, a odkráčala, bez šalinkarty. Bolo mi smutno. Akokoľvek sa totiž budem snažiť, pre pani za okienkom jedna skúsenosť s klopkajúcou slovenskou slečnou a občianskym preukazom bude stačiť na vynášanie definitívnych súdov. Tak by to nemalo byť.
