Slnečný deň vylákal k rieke psíčkarov, mladé trojčlenné rodinky, fotografov a páry dôchodcov, ktorým teplo zohrievalo zvráskavené líca. A jednu zblúdenú čiernu postavičku s pokrčeným šálom, ktorý ešte voňal po včerajšom daždi. Senzoricky naplnená prebudenou ulicou, lesklými vlnkami, zelenou trávou na zablatenom chodníku a ladnými pristátiami káčerov na vodnej hladine. Ohmatávala som deň očami a fotenie nechávala na iných. Pre tento raz.
Rybár v maskáčovej veste na rozkladacej stoličke. Krátkovlasé dievča v teplákoch zadumane sediace na vrchu šmykľavky v starých hnedých čižmách s ihličkovými podpätkami. Možno po mame. Sýtomodrá obloha kontrastujúca s bielymi a tmavými chuchvalcami mrakov. Preliezka s hlavou opice, opustená. Mamička s dieťaťom čupiaca na brehu rieky, otecko práve z kočíka vyberá suché kusy pečiva, pre kačičky.
Pri pohľade do zakalenej vody myslím na leto a skautské tábory. Kroky mi splynuli s prúdom rieky. Strhávam sa na zúrivé cinkanie. Tesne popri mne prefičí pokrikujúca mladá žena na bicykli. Za ňou beží obrovský dalmatínec a za dalmatíncom štíhly muž v športovom, spojený s fľakatým psom červeným popruhom pripevneným na svojich bokoch. V duchu organizujem protestný pochod za práva štíhlych mužov v športovom. Dalmatínec by mohol mávať transparentom a davy by cinkali červenými popruhmi. Akcia zaštítená Amnesty Internetional.
Baarovo nábrežie ukončuje ostnatý plot a most. Na druhej strane zakalená voda prepadá cez kaskádu do speneného nekonečna. Muž s Flexaretom číha na priaznivé svetlo, ktoré rozžiari tento miniatúrny vodopád na žlto. Chlapec hádže do vody paličky, ktoré nevyhnuteľne končia v pene pod kaskádou, vcucnuté do hlbín nekompromisnou vodnou silou. Chlapec sa smeje, spolu s čiernou postavičkou opretou o hrdzavé zábradlie. Muž s Flexaretom nakoniec spravil svoju fotku. Chvíľu je ticho, len voda ďalej vytrvalo šuští. Strácam sa v spenenom nekonečne, vypínam senzory, nehýbem sa.
Paranormálne metafyzické nadprirodzené sily odtrhnú môj pohľad od kaskády a zavelia vpravo-hľaď. Flexaret priateľsky žmurkne mojím smerom. Na chvíľu ustrniem a pozerám späť do kaskády. Že akože nič. Už sa v nej však nestrácam. Muž s Flexaretom sa zatiaľ vzdiali a so zaneprázdneným výrazom si odkladá foťák. Že akože nič. Odbieham preč, strácam sa z dohľadu a cestou k vŕzgajúcej bránke sa smejem do rytmu môjho pochabého poskakovania.
Foťák som nechala doma a bola som fotogenická!
