Obľúbeným mediálnym klišé súčasnosti je myšlienka, že dnešná doba je prirýchla. Všetky tie informácie, ktoré musíme dennodenne spracovávať, vzdialené miesta, kam sa dostaneme, ani sa nenazdáme, možnosti, ktoré máme a z ktorých si musíme vyberať, pretože času je málo. Niektoré veci sú však v tejto prirýchlej dnešnej dobe vlastne spomalené. Napríkad nástup dospelosti. Nemyslím tej zákonom určenej, ale tej skutočnej. Postav dom, zasaď strom... A tak sa stane, že mladá žena, legálne dospelá a vo veku sadenia stromov, umýva okná na troch bytoch. A žiaden z nich nestavala. Samozrejme, ženy byty až tak často nestavajú, ale ten pocit, pocit z bývania, nie je stále ten správny.
Okrem toho okná, umyté počas slnečných týždňov, v týždňoch upršaných opäť stratili lesk, zašpinili sa, znepriehľadneli. Učí ma to budhistickej múdrosti, že život je kolobeh večného utrpenia, v tomto prípade symbolizovanom umývaním okien.
Aby som však uviedla veci na pravú mieru, nie som takým zarytým nepriateľom umývania okien, ako by sa z vyššie uvedeného mohlo zdať. Začínam však pociťovať, aká dôležitá a často ťažká je starostlivosť o naše osobné okná, teda tie, ktorými sa dívame na svet. Moje v súlade s počasím ukazujú len môj vlastný odraz, šedivý a rámovaný kvapkami dažďa. Čas na jarné upratovanie.
A tak som si kúpila letenku do Andalúzie. Sama pre seba. Veľmi sa teším na túto súkromnú cestu, blúdenie uličkami s foťákom, riadená len mojím vlastným tempom a potrebami. Ak sa všetko vydarí, južné slnko by mohlo vysušiť kvapky, presvietiť tmavé okná a ukázať mi krajiny, ktorými poputujem, so sviežim a optimistickým nádychom. A len čo sa postarám o okná, môžem sa obrátiť k mojím vzťahom.
