Ako prvé mi napadlo, že raz aj ja budem takýmto hlasom hádajúcim sa niekde za stenou. Nevidela som v tom nič zlé, vo svojich optimistických predstavách totiž stále verím, že moje hádky budú končiť uzmierením. A ak to celé vezmem do dôsledkov, byť hlasom hádajúcim sa za stenou znamená byť súčasťou vlastného, jedinečného univerza. Univerza s oveľa väčšou váhou ako univerza študentky bojujúcej o koncentráciu pri učení. Ale ktovie, ako to celé skončí... aké rôzne môžu byť stenové univerzá. Čo všetko môžu skrývať. To bola moja druhá myšlienka.
Občas sa moja koncentrácia vytratí za steny aj v mojom brnenskom podnájme, ktorý je súčasťou staršieho, viacposchodového domu. Bývam na predposlednom poschodí a nado mnou sú už len dva byty. V jednom býva starší pán, v druhom študentský pár. Z oboch bytoch po večeroch hučí televízia. Z bytu stašieho pána občas i nahlas púšťaná klasická hudba. Nepoznám veľmi týchto nájomníkov, a tak k nim občas , pri počúvaní televízie cez stenu, blúdia moje myšlienky. Predovšetkým k starému pánovi. Za celý ten čas, čo v dome bývam, som ho stretla len raz. Celkom prednedávnom. Cestou hore schodmi som okolo neho prešla, keď odpočíval na medziposchodí. Ťažko dýchal. Povedala som si vtedy, že je zvláštne, že práve on býva na najvrchnejšom poschodí, a že tie cesty hore musia byť preňho ťažké...
Asi pred mesiacom to všetko do seba hrozivo zapadlo. Steny, starý pán, moja nedávna "druhá myšlienka". Prišla som večer domov a hľadala spolubývajúceho. "Je v hornom byte a prehrabáva sa medzi knihami." Nechápala som. A tak mi kamarátka vysvetlila, že starý pán nad nami je ťažko chorý, topí sa v dlhoch a preto ho náš domáci presídlil do menšieho bytu na prízemí, jeho byt vyčistí a prenajme. Vraj tam ostala kopa kníh, ktoré starý pán nechce. Máme si z nich vziať, čo sa nám bude páčiť, zvyšok domáci musí vyhodiť. A ešte dodala: "Bež sa tam pozrieť, je to sila."
Pochopila som až na druhý deň, keď sa mi podarilo odomknúť a otvorila som dvere do bytu starého pána. Prítmie a cigaretový pach vanúci odvšadiaľ. Vraj ich vyfajčil štyridsať denne, tvrdil náš domáci. Nikotín sfarbil steny i všetky ostatné svetlé plochy do žlta. V miestnosti, ktorá raz možno bola obývačkou, sa v kôpkach na zemi i v policiach povaľovalo množstvo zaprášených kníh. I ony boli cítiť cigaretami. Prezrela som si celý byt, archeológ skúmajúci nálezisko, psychológ skúmajúci jeden ľudský život. Mala som sa asi cítiť nepatrične alebo znechutene, ale v tom byte na to nebol priestor. Cítila som predovšetkým stiesnenosť, stiesnenosť drásavých psychologických filmov plných nenaplnených osudov a životov bez východiska. Až na to, že som nebola v kine. Bola som v byte len poschodie nad tým mojím, kde som nič netušiac spokojne prebývala, len občas rušená hlučnou televíziou alebo hudbou zhora.
Starému pánovi asi pred troma rokmi umrela matka, s ktorou do tej doby na najvyššom poschodí býval. Môj archeologicko-psychologický výskum potvrdil, že v byte sa aspoň tri roky neupratovalo, neutieral prach... ktorý padal na nábytok, na knihy, na dušu starého pána. A on už nemal silu s tým čokoľvek robiť. Ako budúci ľudský "pomáhač" som sa cítila nanič. Všetky tie idey o vedení ľudí k lepšiemu životu, a zatiaľ len o poschodie vyššie... Facka mojej naivite. A zároveň odkaz, plynúci z toho, nad čím v poslednej dobe tuho uvažujem: V prvej polovici života sa učíme žiť s ostatnými. V tej druhej sa musíme naučiť žiť sami so sebou. (A viem, že na to už plno ľudí prišlo. Napríklad Jung. Ale vlastná skúsenosť je v tomto nezaplatiteľná.)
