Zaspala som svoje dávky každodennej poetiky tu na blogu. Vymenila som ich za sociálne siete a vôbec sa za to nemám rada. Zaspala som svoju tradičnú novoročnú básničku. Mohla vzniknúť, podmienky na Silvestra boli vhodné, ale ja som sa radšej nechala uniesť pocitmi bez nutnosti verbalizácie. A obrazmi, s nutnosťou zachytenia. Moja krajina bola často tmavá, bez života.
Našťastie, ešte stále mám schopnosť vidieť farby. A ten zvláštny opar, ktorý sa dá zachytiť vo vzduchu. Presvedčila som sa o tom aj pri poslednej ceste vlakom, ktorá mi konečne pripomenula, že na niečo už dlho zabúdam, a že je čas to napraviť. Inak celkom vážne hrozí, že vyrastiem zo svojej rozprávky. A pritom, ja sa vôbec necítim staršia, ani zodpovednejšia. Len teraz častejšie uvažujem nad tým, čo mám.
Prednedávnom ma takto prekvapil človek, ktorý ma vždy prijímal bezvýhradne a bez komentárov. Povedal mi, že by som bola v živote oveľa spokojnejšia, keby som stále neuvažovala nad vecami, ktoré nemám, a vážila si tie, ktoré mám. Aká jednoduchá pravda. A predsa, pýtam sa, koľko ľudí si ju uvedomuje? Koľko ľudí je ochotných si ju pripustiť?
Začala som preto na sebe pracovať. Teda, aspoň sa o to snažím. Je to kvôli tým jednoducho pravdivým slovám, ale nielen kvôli nim. V mojom živote asi muselo nastať niečo smutné, niečo zásadné, aby mi to v hlave "preplo". Aby som sa začala strachovať o blízkych. Aby som si začala vážiť ľudí, ktorí mi poskytujú podporu, priateľstvo, lásku. Myslím tým skutočne vážiť. Odpúšťať drobné mraky na nebi vlastnej dobrej nálady. Veď ktovie, koľko takýchto mrakov som sama spôsobila. Mám teraz potrebu ďakovať, prosiť o odpustenie a šíriť ďalej to slnko, ktoré aj po nepodarenom predsilvestrovskom dni vyšlo a všetko (mi) osvetlilo. Ďakujem za to, čo mám. Vôbec to nie je málo. Rada by som toto uvedomenie rozšírila ďalej, presne tak naivne, ako kandidátky v súťaži miss túžia po rozšírení svetového mieru.
