Voní domovina krajšie?

Ako vlastne súvisí spomínaná debata s patriotizmom a zahraničím? Nuž, okrem problémov slovenskej legislatívy sa tam totiž hovorilo aj o štipendiách pre študentov v zahraničí a o pozitívach výmenných programov (o tom najznámejšom bol natočený aj jeden milý film). Zhodli sme sa na tom, že odísť na nejaký ten semester "von" je skvelá vec, človek sa veľa naučí, spozná nových ľudí, iný školský systém. Naši študenti sú dokonca takí šikovní, že vyštudujú v zahraničí celú vysokú školu. Dostanú štipendium a hneď po škole sa o nich zamestnanci v cudzine len tak trhajú. Otázka je, načo sa potom vracať domov? Je fakt, že mnohí sa už nevrátia.

Bolo mi z toho trochu smutno. Hlodal vo mne taký malý patriotický červíček, ktorý mi šepkal, že predsa každý by sa mal vrátiť a snažiť sa pomôcť tu, na Slovensku, aby sa našim deťom už nikam nechcelo, lebo všetko vrátane kvalitného vzdelania a slušnej práce by mohli nájsť aj doma. Viem, že to nie je vôbec také jednoduché a viem, že každý má právo sa sám rozhodnúť, kde bude študovať, žiť a pracovať. Ale ten patriotizmus...!

Pri tom slove si vždy vybavím Francúzov. A naše školské rozhovory o tom, akí sú oni hrdý národ. Veľké vojenské prehliadky na 14.júla (štátny sviatok), kupovanie francúzskych výrobkov a pyšná aura okolo každého z nich, hlásajúca: "Ja som Francúz, kto je viac?!" Pred časom boli u nás na škole Yves a Michel , dvaja mladí francúzski nadšenci, ktorí počas 13 mesiacov plánujú precestovať 20 krajín Európy. A totálne mi zničili moju utkvelú predstavu. Počas našej debaty (u nás na škole totiž radi debatujeme...) padla reč aj na to, že Slováci nie sú až taký hrdý národ, ako... no, ako napríklad VY. Na čo nám Yves povedal, že celý ten cirkus okolo patriotizmu je vlastne úplne nezmyselný. Veď oni si predsa nevybrali, že sa narodia ako Francúzi. Preto by sa nemali vyvyšovať nad žiaden iný národ. Tak isto by sa mohli narodiť ako Poliaci, Estónci alebo ktokoľvek iný. A svoju cestu podnikajú hlavne preto, aby tieto "iné" národy spoznali a zbúrali kultúrne bariéry vo svojich mysliach. Bodaj by si z nich viacero ľudí zobralo príklad!

Všetci svetobežníci sú mi sympatickí a cestovanie ma nesmierne láka (veď koho aj nie?). Závany exotických diaľok sa mi páčia viac ako vôňa domoviny. Predsalen, sú nové, nepoznané. Pri pohľade na dažďový prales, púšť alebo budhistické chrámy v Tibete mi poskočí srdce o kúsok viac ako pri tatranskej panoráme. Ale trochu sa za to aj hanbím, veď z minulého leta v Tatrách som si odniesla nádherné obrázky v albume aj v hlave. A čerešňové kvety nasnežené u nás na záhrade sú aspoň také krásne ako rozkvitnuté japonské sakury. Len v tom Japonsku som ešte nebola...

Tuším to bol Mišo Kaščák, ktorý niekde spomenul, že hudobníci a poslucháči sú najnovšie pobláznení do "world music" a "etno hudby". Väčšine ľudí (aj mne) sa s týmito pojmami spája skôr nejaká orientálna, prípadne latino hudba. Tá teraz naozaj letí a "etno motívy" sa objavujú aj v slovenských pesničkách. Všetci však zabúdajú na sloveskú folklórnu hudbu, ktorá je takisto "etno" a "world" a plná inšpiratívnych nápadov a zvukov. Pre nás je však príliš obyčajná. To len americkí muzikanti si zo Slovenska odnášajú CDčká z detvianskou fujarovou hudbou ako najväčšie poklady.

Domovina voní krásne. A skrýva v sebe veľa nepoznaného (a takého, čo stojí za to spoznať). Mne, rozlietanej duši však momentálne voňajú skôr vonné tyčinky, palmové listy a rozhorúčený piesok. A v hlave mi znejú veľké drevené bubny (a okrem toho nejaké tie saxíky...). Nepochybujem však o tom, že raz poriadne prebrázdim aj Slovensko. Za doprovodu fujár a husličiek! Len sa nebudem tváriť príliš hrdo, ako správny svetobežník a voľný duch. Žiaden patriotizmus. Ale samozrejme sa vôbec neurazím, ak naši hokejisti donesú z majstrovstiev nejakú tú medailu!