Vlastne to mal byť len ďalší ničnehovoriaci citový výlev. To by som však predtým nemohla pozerať zas raz jedného Woodyho... Občas si len tak súkromne nachádzam rôzne zaujímavé paralely. Napríklad filmy a život. Woodyho smutné komédie a smiešne drámy a smutnosmiešnosť života. Sofistokované pohľady na svet intelektuálnej smotánky, vyšperkované názory literárnych kritikov, ktorým nerozumejú snáď ani oni sami, a potom pre zmenu nejaká debata o sexe. Alebo gagy typu Laurel a Hardy. Veci, čo k sebe vôbec nepasujú. Aspoň na pohľad. V skutočnosti sa však všetko krásne dopĺňa.
Odkedy som sa s Woodym zoznámila, neprestal ma zvláštnym spôsobom priťahovať. Mám rada srandu. A -priznávam- občas mám rada aj romantické komédie so sladkým (prípadne horkosladkým) koncom. Aj drámy. Také, čo nútia k zamysleniu. Alebo mi aspoň na chvíľu zoberú reč. A Woody to asi vie. Už veľa rokov mi totiž točí filmy. Presne takéto. Na nič sa nehrajú a pritom v nich hrá sám život. Na smutnosmiešny rozladený klarinet. A do toho občas hlbokými tónmi zabrnká basa.
Závidím mu, že môže dať myšlienky na papier, potom ich natočiť a tisícky ľudí si to všetko "prečítajú" v kine. A ešte sa aj zabavia, poplačú si, zasmejú sa a v duchu súhlasne prikyvujú. Možno sú aj takí, čo nahlas nesúhlasne vykrikujú. Majú na to samozrejme právo. Možno je ten život predsalen o niečom úplne inom... Môj život je však woodyovský. Plačem, analyzujem svoje slané slzy a potom sa na tom všetkom schuti zasmejem... A stále čakám čo sa z toho všetkého vykľuje. Komédia, dráma, muzikál? Woody, čo myslíš?
Woody, o čom to celé je?
Už sa nebavím. Pseudointelektuálna utrápená depresníčka, rozjarená vychutnávateľka života... Je to presne ako v tých Woodyho filmoch. Sú to vlastne komédie alebo tragédie? Ani jedno. Obe. A Woody je strašný intelektuálny vzdelanec. Keď kráča po newyorských uliciach, v pozadí určite hrá jazzová hudba. To mu však nebráni byť aj nešikovným koktavým neurotikom závislým na sexe a psychoanalýze, ktorý sa srdečne smeje na každom rozhovore obsahujúcom viac ako štvorslabičné prídavné mená (nie, vôbec nenarážam napríklad na slová pseudointelektuálny a existencionalistický...). Môže sa niekto stotožniť s workoholickým režisérom, ktorý žije so svojou adoptívnou dcérou? A prečo nie?