Hlavy ponorené v notebookoch, nemecky písaných cestovnýchčasopisoch, krížovkách, učebniciach... A okolo zatiaľ prebiehalamilkovo zelená krajina, rozprávkovo užasnutá som hľadela von a vlastnesom pozerala ďalšiu baladu, len tentokrát nikto neumieral, niktonablízku, zo všetkých tryskal život a tryskal aj z krajiny, slnečnýopar a ladné krivky zelených políčok... Pozerajte sa, niekto tam hore,skrytý za našuchorenými oblakmi, sa vyzná v ikebane a aranžovaní vôbec,pretože divoké aranžmá sú ako jazzové improvizácie, najkrajšie.
Naslovenskej polovici sú cesty tmavošedivo schnúce, a jemne ušpinené autostojí za závorami, závory ho nekompromisne zastavili a čakajú, kýmcestujúci otvoria okná a zhlboka vdýchnu vyumývaný vzduch okorenenýlesom, a možno zacítia aj môj šťastný úsmev, ktorý preletí okolo, piateokienko odzadu...
Ujo lístkovač sa na mňa ukážkovo usmial, ako naželezničnú inšpektorku úsmevov, aj česká teta colníčka, keď som jejpovedala "dobrý". A malé dievčatko včera v Interspari, a ja som bolajediná výnimočná akože dospelá, ktorá jej úsmev opätovala úprimne azoširoka. Lebo expresívnosť emócií sa s vekom nezvyšuje. Bohužiaľ. Tonás učili. A tak deti hľadajú deti a spolu sa smejú a s láskouzexpresívňujú dospelých, ktorí sú už na šťastie starí a všetko vždymusia verbalizovať.
My, neverbálne sa radujúci, tešiaci sa zprebleskujúceho slnka počas lesného úseku, verbalizujeme len trošičku.Ten pocit, ktorý v nás tancuje a derie sa von ústami, slznýmikanálikmi, všetkými pórmi pokožky a kĺže sa po papieri v tmavomodrom,kým fyzická schránka bytostne túži porušiť všetky zákony, fyzické,biologické, a na krídlach bezbrehej fascinácie životom vyletieť anechať si ovievať užasnutú tvár svištiacim vetrom a sledovať všetko zperspektívy vtákov a iných ľahko identifikovateľných lietajúcichobjektov...
A slnko nezapadá a tráva sa stále zelená. Čakám na praskot okennej tabuľky.
