Emeritňí Doc. Ing. Štefan Vidlár, CSc. alias dedo Pejo, rodák z Holíča ze severňího Záhorá (70, 176, 120, 630 – vjěk, výška, váha, dúchodek v euro), odejdúc na penziju z Prešporku žit na Záhorí tentokrát s ozajstnýma zvírencama, aby mu čekáňí na pravdu Boží lachší ubíhalo, insitňe píše a veršuje vážňe aj ze srandú s chybama v zmuchlanej Záhoráčťině a ňekedy aj po slovensky. Politická satira mu neňi cuzí. (Sem tam pridá aj fotku.) Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Šak ten volič vlasťi, smjeru ňejaký ten hlas zchrasťí. Aj ten z dobrej volby, upije mu z vína holby. Toto moja stratégija Záhoráka, aj nad sns sa stmívá, zmráká. Já disident su a v tejto demo kraciji hledám sa jak Nemo.
Balíčky zaslepovací Marienka a Janíček, máme pre vás balíček Zľava, sprava, zhora, zdola a rovnú daň to raz-dva zdolá. Chvíľu tomu, potom jej, niekto plače, jej je hej. Miesto toho, že všetkým, zmätok z toho, komu, kto a s kým.
Jak na poli bodlák v politice podlák. U sedláka víc je žitka, v politice enem bitka (pitka, ritka, v oku smítka).
Vrana hrubo kráká, nechytá sa na spjeváka. Kotkodáká slépka, bes kohúta debka. Slavíček ten pjekňe spívá, trilkuje a ňic neskrývá. Čvirikoce vrabčica: „Pro Čima su ďefčica.“ Ale co to v kleci fták, trefuje ho isce šlak.
Neňi úpadek mravú, ket býk obcuje s krávú. Ale ket somár s opicú a spolem idú do Ritzu. Ale v ríši zvírat neňi tak, každý fták ví jaký fták. Enem v ríši čovjeka, blbosť taká odvjeká.
Šecko vidzí velký brat, od ňeho si budú info brat. Ňigdo si uš nepamatá, akurát mňa to v noci mátá. Že gde sú IT miliardy, co zmizli na míle, aj na jardy?
Já pamatám si ešče časú, s tú Vánočňí bílú krású. To adventňí čekáňí, ket odbilo klekáňí. Pocit ščascá, radosci, ket ťa debka nezloscí.
Povýšenecké ceny Vláda cosik upraví, cochvíla do cen sa to pretaví. A tak naša vláda ludová, neví, co je chudoba.
Na konci sú otásky, podla jakej morálky, podla čeho super lup, zas ten Igor bude hňup? Co urobí bystrá naka, zaujme ju pravda taká?
Aš zeberú mi mobil, že sem sa s Majem pobil. Co já potem bes mobila, stará má mňa za debila. A policajci tí sa smjejú, že záhady sa u nás ďejú.
Spomínám téš, že tesklivú jeseňí atmosféru pod lipama dokreslovali duňáky, keré sme robili z napadaného lipového lísťá (cigarety z ňeho nechutili, prosťe Lipy to nebyli), oheň a teplo z ňeho nás pritahovali jak osy sladké hňiličky
Čeho sme sa nabažili de kadě sme odhodzili. Co s odpadem naša Zem, vydrží, či zhyne v ňem? Dá čovjeku ešče šancu, spravit konec temu drancu.
Píšem veršík mojej pani, snáď ju z toho nič nezraní. Pri čítaní tejto „básne“, nech prežíva chvíle krásne. Za tie roky za ten čas sniežik zavial pleš aj vlas. So starobou padol tieň, úsmev zasa pokryl srieň.
Táto báseň nie je o vás, netúžim mať u vás rováš. Nechcem počuť nadávky, zúčastním sa stretávky. Spolužiak môj dobre vedz, nie je koniec, starec, známa vec Uži srandy, smiechu, žartu, snaž sa hrať aj so zlou kartou
Pro mňa byli, furt aj budú, Vánoce tú rodnú hrudú. Krásný ligot v očkách ďeťí, radosť k tebje zas doleťí. Čistý úsmjef, šťebot úst, vďek a úcta, (trošku enem) ťela púst.
A ket hra sa dohraje, na čeli sú kropaje, na iném ksichce úsmjevy, v hubje sladkej polevy. Jaké z teho poučeňá, že ty isté karty furt sa žeňá.
Političci, politici, ňet pomoci, je to v rici. Basa tvrdzí muziku, já prajem vám tú paniku! Poslanci a precedové, co nakradli prachy oné. Ministri a tajemňíci, fčil im v noci svjetlo svící.
Na zemeguli v Istanbuli dohodli sa páňi čulí, že naše ženy otrokyňe nepuscíme do kuchyňe, že tam pújde trebárs gej varit vajca, sa nesmjej!
Pro zlodzejú čašké časy Pochodem vchod tam do basy Bude delux supr extra ministr Gaunerom pod ricú zhorí nafty kanistr
Milí moji, drahí moji, v pokoji a né v zbroji Nech nám neňi VOSR celkom v paži, celkom osr... Leňin, Brežňev, zlosyn Stalin síli zlobu, útlak, zločin... Že by o tem sňíval svjet? Skrvavjel ten rudý kvjet...
