Trapas brigádnický

O tom, že aj na poli možno prísť k trapasu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Obálka s oznámením, že som prijatá na vysokoškolské štúdium, obsahovala aj oznámenie, kedy a kde mám nastúpiť na brigádu v rámci letnej študentskej aktivity.

Vôbec ma to nezaskočilo, naopak potešilo, celá táto akcia predstavovala začiatok čohosi nového, na čo som sa nesmierne tešila. Veľa som si sľubovala hlavne od zoznámenia s budúcimi spolužiakmi, o ktorých som vôbec nič nevedela. Okolnosť, že sa naše zoznámenie malo odohrať na pozadí poľnohospodárskych prác, o ktorých som nemala ani tušenie, som považovala za zanedbateľný detail, s ktorým si určite poradím...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moji budúci spolužiaci, či vlastne kolegovia, ako sme sa počas štúdií radi oslovovali, keďže tak nás oslovovali naši učitelia, ma nesklamali. Horšie to bolo s tým ostatným. Ubytovanie v drevených barakoch po dvadsiatich na izbe bolo znesiteľné jedine vďaka tomu, že z poľa sme sa vracali takí zničení a dolámaní, že sme okamžite zaspali a neprekážalo nám ani to, že sme sa nemali kde poriadne umyť.

Horšie to bolo so stravou: ráno nám do plechových ešusových hrnčekov naliali vlažnú meltu a k tomu pridali veľký krajec chleba s akousi marmeládou. Obed za nami vozili na pole dva ospalé a unudené koníky, ktoré spolu s vozom zastali vždy pod jedinými dvomi stromami v šírom okolí a užívajúc si chládok lenivo sa oháňali voči muchám vypĺznutými chvostmi. Zatiaľ nám ich pán, podobne unudený a životom unavený starček z hlbokých mliekarenských kanví naberal do plechových misiek čosi vlažné, neidentifikovateľnej chuti. No a na večeru nás čakala naša stará známa melta a chlieb, tentoraz s paštétou. Nepamätám sa, že by sa z tohto jedálnička aspoň raz vybočilo a niet sa čo čudovať, že väčšina z nás bola potom dlhú dobu priamo alergická na marmeládu a paštétu. Ja dodnes.

SkryťVypnúť reklamu

Zhodou okolností o jediné vybočenie z tohto stereotypu sa raz postarali spomínané koníky – útok ovadov na ne bol taký silný, že ich prebral z ich obvyklej letargie a splašili sa. Vyhodili kopytami do vzduchu a rozbehli sa, za nimi poskakoval po hrboľatej pôde ten malý rebrináčik – a leteli práve tým smerom, kde som sedela na zemi so svojou miskou. Bola som bosá, v týchto chvíľach odpočinku sme si vyzúvali vysoké gumené čižmy, aby sa nám nohy aspoň trochu vyvetrali. Keď som zbadala, čo sa deje, vyskočila som na nohy – na čižmy som ani nepomyslela a začala som trieliť po skosenom strnisku. Dodnes ľutujem, že mi vtedy nikto nemeral rýchlosť, možno by sa zahanbil aj nejaký svetový rekord. Nevnímala som nič, ani bolesť nôh, počula som len krik kolegov, ktorí mali to šťastie, že nesedeli koníkom v ceste. Teraz stáli a sledovali môj neuveriteľný výkon.

SkryťVypnúť reklamu

Je možné, že by som bežala doteraz, keby sa mi do cesty nepostavil jeden z nich. Zastavil ma a otočil smerom ku koníkom, ktorých starček už dávno upokojil a ktoré zase stáli na svojom obvyklom mieste. Pokrik kolegov, aby som už prestala behať stále dookola, som si zrejme vysvetlila nesprávne...

Najhoršie to bolo s prácou. Ako typický mestský človek, ktorý dovtedy nikdy nebol ani len na návšteve na dedine, som nemala potuchy, čo práca na poli obnáša. To, čo sa nám spočiatku nezdalo vôbec ťažké a problematické, časom oťažievalo a mnohí z nás postupne strácali elán, sily a nakoniec aj chuť žiť. Pritom práca, ktorú nám pridelili, vôbec nevyzerala zle – mali sme robiť povriesla a nimi potom viazať zožaté obilie do snopov. Nepýtajte sa ma, aké obilie to bolo, možno sme to vtedy aj počuli, ale nás oveľa viac zaujímalo, ako uľaviť svojim chrbtom, ktoré, nezvyknuté na stály predklon, silne boleli a odmietali poslušnosť. A to ani nehovorím o rukách. Slama, z ktorej sme povriesla robili, nám porezala dlane a kým sa zahojili a patrične zdrsneli a stvrdli, často sme si z nich narýchlo utierali krv.

SkryťVypnúť reklamu

Keď som bola asi po týždni presvedčená, že to už ďalej pri povrieslach nevydržím, zjavil sa na poli pracovník tamojšieho družstva, ktorý nás prišiel verbovať na prácu pri mláťačke. Nikdy predtým som mláťačku nevidela, ale už len predstava, že ak sa prihlásim, budem si môcť sadnúť na vlečku traktora a odvezú ma kdesi preč od nenávidených snopov, ma viedla k tomu, že som okamžite zdvihla ruku. A nahovorila som ešte dve ďalšie dievčatá, ktoré váhali a na celú vec sa pozerali dosť nedôverčivo. Našu budúcnosť pri mláťačke som im vyfarbila tak ružovo, že sa nakoniec ku mne pridali. Potom mi – až do konca štúdia – už nikdy nič neuverili, pravdepodobne ani ten nos medzi očami...

Mne však už z vlečky traktora bolo jasné, že sme vyhrali. Obrovský stroj stál a mlátil s veľkým hrmotom pri ešte obrovskejšom stohu, vysokom asi ako 3-4 poschodový dom. Vymlátenú slamu ľahko ako špagety vidličkou nahadzovalo jedno chlapisko na elevátor, ktorý ju dopravoval hore na ten stoh. Tam stál ďalší taký chlapisko a rovnako ľahko a obratne vidlami slamu rovnomerne rozhadzoval po celej ploche stohu. Pri pohľade na toto malebné zátišie som bola presvedčená, že tu nemôže ísť o prácu, ktorú by sme ľavou zadnou nezvládli.

Po našom príchode elevátor zastavili a my tri sme sa po jeho páse vyštverali úplne hore. Ohromne to tam voňalo a to, čo sme mali pod nohami, bolo príjemne mäkké a poddajné. Trochu zle sa po tom chodilo, ale to nebolo nič oproti povrieslam a snopom. Medzitým ten chlap, čo bol doteraz hore, zliezol dole, aby pomáhal nahadzovať vymlátenú slamu na elevátor. Blížila sa totiž búrka a šlo o to, aby bolo ešte pred ňou všetko v stohu.

Sotva sme sa my tri, vyzbrojené vidlami, rozmiestnili hore na stohu, znova zapli elevátor. Tí dvaja začali dole slamu nahadzovať takou rýchlosťou, že nás hore skoro zasypalo. Oháňali sme sa síce vidlami, ktoré nám už vôbec nepripadali ako vidličky, ale to, čo tí dole nabrali na vidly naraz ako jednu dávku, sme my rozmiestňovali na trikrát. Aj za hluku mláťačky sme počuli, ako s nami nie sú spokojní a ako si z mestských slečiniek robia posmešky. Samozrejme sme sa nechceli dať a rozhodnuté ukázať svetu, že nie sme padavky, sme sa snažili ešte viac. V podstate sme v zápale práce prestali vnímať naše okolie i vlastné pocity, len aby sme sa nedali zahanbiť. Dodnes sa pamätám, ako som si pri mohutnom rozmachu zapichla jeden hrot vidiel do lýtka ľavej nohy, ako to zabolelo a ako som cítila pramienok krvi, ktorý mi stekal pod teplákmi po nohe. V tejto situácii mi však ani nezišlo na um si to nejako ošetriť alebo aspoň utrieť krv.

Medzitým sa pomaly začalo zmrákať a ten chlap, čo nás sem verboval, pobehoval pod stohom a vykrikoval, že by bolo ohromné, keby sme to stihli do tmy dokončiť. Nikto na to nezareagoval nahlas, ale bolo nám jasné, že toto je posledný deň nášho života, tu určite vypustíme dušu, pretože tá potvorská mašina naďalej výhražne hučala a jednostaj vo vysokom tempe posielala hore obrovské kopce odpornej slamy. Viem, že s prichádzajúcim súmrakom som si s veľkou závisťou predstavovala, ako naše kolegyne na poli už zahodili povriesla a asi sa už vyvaľujú na posteliach. Vôbec neviem, ako dlho sme v tom bláznivom tempe pracovali. Viem len, že zrazu – z ničoho-nič mláťačka onemela, nastalo neuveriteľné ticho a že sa mi od únavy podlomili kolená...

Keď som znova otvorila oči, dívala som sa rovno na krásny mesiac, ako vystrihnutý z knižnej ilustrácie. Mala som pocit, že keby som vládala natiahnuť ruku, mohla by som sa ho dotknúť. Okolo mňa nikde nikto, absolútne ticho, tma, až som zapochybovala o tom, či ešte žijem. Uistila ma o tom slama, ktorá ma šteklila v uchu. Zrazu mi bolo jasné, kde som. Podarilo sa mi posadiť a v svetle mesiaca som identifikovala dve postavy, ktoré podobne ako ja ležali na chrbtoch s rozhodenými rukami a nohami a spokojne spali.

Horko-ťažko sa mi ich podarilo zobudiť – a nastala panika. Ležiac na bruchách sme sa priplazili ku kraju stohu a opatrne pozreli dole na zem. Zistili sme, že sme široko-ďaleko jediné živé bytosti. Ale nechýbali len ľudia. Nebola tam už ani mláťačka, ani elevátor, ani traktor s vlečkou – jednoducho vôbec nič, len uprostred šíreho poľa náš stoh a na ňom my tri. Bála som sa na tie dve spolutrpiteľky vôbec pozrieť, ale posmelilo ma zistenie, že ich strach prehlušuje chuť uškrtiť ma. A tak som začala spriadať plány, ako sa dostať z tejto prekérnej situácie. Ako prvý zamietli môj návrh prevŕtať sa slamou na spôsob červíkov až na spodok stohu. Potom som navrhla, aby sme začali zhadzovať slamu zase po boku stohu na zem a vytvorili tak vedľa toho nášho menší a potom ešte menší a po takto vytvorených „schodoch“ sa dostali dole. Ani to mi neprešlo – hlavne kvôli našej nekonečnej únave.

Než som stihla vymyslieť niečo ďalšie, v diaľke na obzore sa objavili dve svetlá, ktoré tam doteraz neboli. Začali sme napriek boľavým údom na stohu vyskakovať, mávať rukami a vykrikovať v snahe upozorniť na seba – presne ako to býva vo filmoch o stroskotancoch. Keď sa svetlá priblížili ešte viac, zistili sme, že je to traktor s chlapíkom, ktorý nás sem naverboval. Zrejme na ubytovni zistili našu absenciu a došlo im, čo sa stalo.

Traktor zastal pri stohu a my sme mali chuť vybozkávať nášho záchrancu, ale len dovtedy, kým sme si neuvedomili ten výškový rozdiel, ktorý musíme prekonať, aby sme sa k nemu vôbec dostali. Vďaka našej neúmornej práci stoh vyrástol aspoň o dve ďalšie poschodia a chlap, ktorý nás lákal, ba vyslovene prosíkal, aby sme k nemu zoskočili, bol pod nami ako trpaslík. Darmo nám vysvetľoval, že sa treba spustiť chrbtom po stene stohu, pridŕžať sa ho a tým zároveň tlmiť a brzdiť náš zostup, či skôr pád. Vydierali sme ho tvrdením, že bez elevátora dole nezídeme a odmietali sme venovať pozornosť tvrdeniu, že elevátor už museli vrátiť do susednej dediny a že kým by odtiaľ pre nás prišiel, určite by sme premokli do nitky, nehovoriac o možnom zásahu bleskom. Jeho slová začali podčiarkovať čoraz väčšmi hustnúce mraky a v diaľke sa skutočne objavovali prvé blesky.

Začali sme si ešte viac uvedomovať vážnosť situácie a k nášmu pôvodnému strachu pribudol ďalší. Chlap to vycítil a prišiel s ďalším nápadom. Nalákal nás na kopu pliev, ktorá priliehala k jednej strane stohu a ktorú sme zhora v tej tme vôbec nevideli. Podľa slov nášho záchrancu siahal do polovičnej výšky stohu a skočiť do nej znamenalo takmer to isté ako skočiť do perín.

Nikdy v živote som neprišla do styku s plevami a nemala som ani tušenie, čo to je. Uvedomovala som si však svoju zodpovednosť nielen za môj, ale aj za životy ďalších dvoch nádejných študentiek, ktoré by, nebyť mňa, už dávno ležali v posteli a rozhodla som sa samú seba ponúknuť za testovacieho králika. Navrhla som, že teda ja do tých pliev skočím ako prvá – a keď to prežijem, zavolám im, že ma môžu nasledovať. O tom, čo bude, ak to neprežijem, som zatiaľ nepremýšľala. Pritom – ak mám byť úprimná – som v kútiku duše dúfala, že túto moju nevídanú obeť neprijmú. Prijali ju bez najmenšieho zaváhania.

Moja cesta dole stohom sa vôbec nedá opísať ináč ako zmes zúfalstva, strachu, neohrabaných pohybov a nádeje, že snáď pristanem bez dolámaných končatín. To sa mi síce podarilo, ale stalo sa pritom čosi, s čím som pri svojej nevedomosti rátať ani nemohla: pádom do tej kopy som rozvírila niekoľkomiliónový oblak pliev a tie malé pichľavé beštie sa mi zabodávali do všetkých častí tela a zaplnili všetky moje dýchacie otvory, takže miesto veselého pokriku, že sa mi nič nestalo, ktorý mal nasledovať, som bola schopná len kýchať a kašľať. Tie dve hore to zrejme považovali za dostačujúci znak toho, že som prežila – a pobádané čoraz silnejším hrmením – držiac sa za ruky, skočili za mnou. Našťastie ma v poslednom momente pred ich dopadom odtiahli z pliev silné ruky nášho záchrancu.

Až do konca brigády sme my tri potom trávili voľný čas stále rovnakým spôsobom. Ak ste už videli obetavé opičie matky, ako sediac pri svojich mláďatách im trpezlivo donekonečna sa opakujúcimi tými istými pohybmi vyberajú z kožúškov vši, tak si nás viete predstaviť. My sme si presne tak vyberali navzájom plevy z vlasov – ináč by sme sa museli dať ostrihať. A z nášho brigádnického zárobku sme si museli kúpiť nové teplákové súpravy, lebo tie by neboli schopné odpleviť ani tie najobetavejšie opičie matky.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  236x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu