Trapas bryndzový

O tom, ako sa na Donovaloch kupuje bryndza

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Že prírodu pre mňa nevymysleli, je mi jasné už dávno, ale moje okolie tomu často odmieta uveriť. Dôkazom toho bolo aj pozvanie, ktoré sme kedysi dostali od bratranca. Bolo to pozvanie na lyžovačku na Donovaly. Pochopiteľne, pre ľahšiu stráviteľnosť pozval hlavne môjho vtedy asi 12 ročného syna, ja som mala byť sprievodcom. Psím očiam syna nebolo možné odolať, a tak sme šli.

Pod Donovalmi, v maličkej dedinke Motyčky, má bratranec chalupu. Teplučkú, útulnú, bezpečnú. V nej som bola ochotná stráviť celé jarné prázdniny. Ale v nej – a nie mimo nej. Celá lyžiarska banda sa však dohodla, že ma vytiahnu von. „Síce bez lyží“, súhlasili, veď ja som mala akési na nohách jediný raz v živote a nič by ma nedonútilo si to zopakovať, „ale aspoň budeš s nami na vzduchu“. Sú situácie, v ktorých nemám dosť síl odolávať nátlaku, toto bola jedna z nich.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z auta ma vyhodili pod svahom, všade záľahy snehu a šialenci všetkých vekových kategórií, schopní donekonečna sa nechávať vyvliecť pomalým vlekom na kopec len preto, aby sa hneď potom mohli rýchlo zrútiť dole. Najprv som asi hodinu tým mojim držala miesto v rade čakajúcich na vlek. Tí sa zakaždým prihnali zhora celí červení a usmiati a bez toho, aby sa aspoň trochu vydýchali, nasadli opäť na vlek – a zmizli.

Najprv ma celkom bavilo byť im nápomocná v tom, aby nemuseli na vlek čakať. Potom ma to už bavilo čoraz menej a keď to začalo vyzerať, že ma tam tí ostatní čakajúci zabijú, dala som sa na ústup. Bande som oznámila, že idem niekam kúpiť bryndzu na večerné bryndziaky a bratranec mi vysvetlil, kde ju dostanem.

SkryťVypnúť reklamu

Vydala som sa teda na cestu a ak sa dá niečo pomenovať zimnou idylkou, tak tá bola ako vyšitá všade okolo mňa. Snehobiely sneh iskril na slnku, obloha modrá ako Jadran, napriek mrazíku mi bolo príjemne teplo vo vysokých snehuliach na nohách a hrubej vetrovke – jednoducho bolo mi ako v rozprávke a začala som byť náchylná uveriť, že príroda môže mať niečo do seba.

S rukami vo vreckách som si teda vykračovala po udupanom zasneženom chodníku, vpravo odo mňa bola vozovka a vľavo – dosť príkry svah a dole pod ním ulička s malými starými domčekmi. Medzi tými domčekmi – ako z Ladových ilustrácií – sa jeden podobal bratrancovmu opisu a v ňom som mala dostať tú bryndzu. Vzdialenosť medzi ním a mnou nebola veľmi veľká a cestička k nemu viac než romantická – do snehu, ktorým bol celý svah doslova zavalený, si obyvatelia vytesali akúsi chodbu v šírke človeka a takú vysokú, že ste nemali šancu vidieť toho, kto šiel vedľajšou chodbou k susednému domčeku. Celá táto neobvyklá scenéria sa mi ohromne zapáčila a veselo som vykročila k môjmu cieľu. Ale beda!

SkryťVypnúť reklamu

Hneď po prvom kroku sa mi pošmykli nohy a ocitla som sa na zemi, sediac v pravom uhle s nohami natiahnutými pred sebou – a pochopiteľne – s rukami vo vreckách. Vytiahnuť som ich nemohla, lakťami som sa dotýkala tvrdých snehových stien. Brzdiť sa nimi teda nedalo podobne ako nohami, obutými do snehúl so zaoblenými gumenými pätami.

Spomenula som si na nášho fyzikára, ktorý nám kedysi vysvetľoval, že pohyb telesa po šikmej ploche sa zrýchľuje úmerne váhe telesa a uhlu plochy. Možno tomu tak malo byť, ale môj pohyb sa zrýchľoval asi ešte viac – aspoň sa mi tak zdalo, keď som presne v prostriedku medzi oblými špičkami mojich snehúl videla čoraz viac sa približujúce chatrné vrátka vytúženého obchodíka. Zrazu som nemohla myslieť na nič iné, len na to, koľko asi budem za tie dvercia platiť, zatiaľ čo sa ony nezadržateľne a nebezpečne približovali.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vám budem hovoriť – v momente, keď som ich mala vybúrať váhou vlastného tela, niekto zvnútra dvierka otvoril a ja som sa zotrvačným pohybom došmýkala na prah, ktorý ma konečne zastavil.

A ako som tam tak sedela na zemi v otvorených dverách, ozvalo sa zo mňa smerom k prekvapene zízajúcemu predavačovi: „Dobrý deň, máte bryndzu?“

Tú bryndzu som vtedy dostala a niesla som si ju na parkovisko ako víťaznú trofej. Takže na večeru sme mali bryndziaky a k nim som pobaveným lyžiarom servírovala aj túto moju príhodu.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  235x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu