Počas stredoškolského štúdia som sa snažila silou-mocou dostať do školského tamburášsko-speváckeho súboru. Lákala ma tam možnosť tráviť krásne prázdninové chvíle na sústredeniach, ktoré nasledovali každoročne po vyhranej celoslovenskej súťaži. V tých päťdesiatych rokoch minulého storočia nebolo veľa možností dostať sa na takúto dovolenku a navyše aj z dosahu rodičov. Okrem toho ma do súboru lákala Adela, priateľka, ktorú som už v predchádzajúcom článku spomínala.
Lenže splniť si túto túžbu nebolo pre mňa vôbec jednoduché – na rozdiel od Adely nemám absolútne žiadny sluch, o hlase ani nehovoriac. Bolo mi jasné, že tieto atribúty, potrebné pre člena hudobného súboru, sa získať jednoducho nedajú, a tak som musela špekulovať, ako obísť svoje mínusy a nájsť dôvod, pre ktorý by ma v súbore strpeli. A ako v mnohých iných prípadoch – mi pomohla babička – a jej mandolína. Bol to jediný hudobný nástroj, ktorý sa v mojom dosahu vôbec vyskytoval – a bol mojou záchranou.
V tom povojnovom období bolo hudobných nástrojov celkovo málo, boli drahé a škola mala na ich nákup obmedzené prostriedky. A tak, keď som sa vytasila mojou mandolínou, ktorú som starostlivo vyčistila a naleštila, bolo zrejme pánu dirigentovi a vedúcemu súboru v jednej osobe ťažko povedať, že mandolínu chce, ale mňa nie – a tak som sa stala tamburáškou. Že to tento dobrý pán čoskoro horko a mnohonásobne oľutuje, vtedy ešte nikto netušil.
Náš súbor sa každoročne zúčastňoval celoslovenských súťaží podobných hudobných telies a postupne sa stal ich favoritom a mnohonásobným víťazom. Dokonca aj v prípadoch, keď som do deja zasiahla ja.
Prvý z nich sa odohral na celoslovenskej súťaži v Rožňave. Doviezli nás tam v dopoludňajších hodinách – a ako vždy nám dali na dve hodiny osobné voľno, aby sme sa pred vystúpením, ktoré malo byť až v podvečerných hodinách, rozptýlili. My s Adelou sme sa vybrali na prechádzku do mesta a počas nej sa mi moja priateľka posťažovala, že ju čoraz viac bolí hrdlo a že si nevie predstaviť, ako bude spievať a hlavne konferovať, ona totiž celé naše vystúpenie aj uvádzala. Poľutovala som ju a hneď som jej aj poradila: pôjdeme do lekárne, vysvetlíme, o čo nám ide a iste nám dajú niečo na záchranu večera.
Ochotná magistra nás nesklamala. Hneď vytiahla zo zásuvky škatuľku s akýmisi cukríkmi a dôrazne Adelu upozornila, že z nich smie užívať najviac po dva kusy každé štyri hodiny. Adela samozrejme hneď začala cmúľať prvé dva, ja som sa tiež pre istotu ponúkla a v priebehu prechádzky som sa asi v pätnásťminútových intervaloch Adely pýtala, či už zaberajú. Čas ubiehal a ony nezaberali. Tak som dospela k presvedčeniu, že tá magistra vie figu o tom, ako ich dávkovať a že v takejto povážlivej situácii nemožno šetriť pomocou, ktorú máme na dosah ruky. A tak mnou neustále posmeľovaná Adela do konca našej prechádzky zjedla väčšinu obsahu škatuľky.
Pred vystúpením sme sa rozišli, ona sa šla prezliecť do speváckej šatne a ja do našej. V oboch šatniach nastalo obvyklé nervózne pobehovanie, obliekanie, česanie, upravovanie, až kým nás nezavolali na generálku – a tu sa zistilo, že nemáme moderátorku. Adely jednoducho nebolo, hneď sa na ňu pýtali mňa, a nakoniec sme ju objavili na toalete v bezvedomí.
V pôvodnom čase nášho vystúpenia sme počúvali sirénu sanitky, ktorá Adelu odvážala do rožňavskej nemocnice a ja som cvakala zubami od strachu o ňu. Keď sa vrátili vedúci súboru z nemocnice so správou, že sa už prebrala a nie je ohrozený jej život, všetkým sa uľavilo. Mne však nezabudli sľúbiť, že už nikdy, ale vôbec nikdy so súborom nikam nepôjdem, lebo som s konečnou platnosťou z neho vylúčená. Okrem toho za trest budem musieť ísť Adelinej mamke šetrne oznámiť a vysvetliť, prečo sa jej dcéra nevrátila domov s ostatnými a ostala v rožňavskej nemocnici.
Dobrácki učitelia však na svoje rozhodnutie, že ma už nikdy nechcú vidieť, po čase „zabudli“ a ja som sa im za to odvďačila po svojom:
Bolo to o rok neskôr, opäť na celoslovenskej súťaži – tento raz v Nitre. Scenár sa opakoval, dopoludnie pred vystúpením sme mali voľno a rozpŕchli sme sa po meste. Ja som chcela kúpiť niečo domov mojim dvom o desať a jedenásť rokov mladším súrodencom. Osud ma zavial pred výklad, v ktorom som zbadala nafukovacieho plyšového klokana. Sedel tam, opierajúc sa o mohutný chvost, zaštupľovaný kovovou zátkou, aby z neho nevyfučal vzduch. Ako sa tak na mňa díval, učaroval mi a ja som vedela, že ho musím kúpiť.
Keď sme si v šatni pred generálkou navzájom ukazovali svoje nákupy, zrazu som sa cítila veľmi hlúpo. Popri rúžoch, šatkách a pančuchách, ktoré vyťahovali z tašiek ostatné dievčatá, mi môj klokan pripadal veľmi nepatričný. A tak som sa zrazu počula, ako vysvetľujem, že som si ho kúpila ako talizman na dnešné náročné vystúpenie a že ho chcem zobrať na javisko so sebou, aby mi pomohol. Neveriace pohľady ostatných ma presvedčili o tom, že túto nehoráznu hlúposť budem musieť uskutočniť.
Celý súbor sa teda tešil na to, ako budem hrať s klokanom. Keďže sme sa na javisku usádzali skrytí za zatiahnutou oponou, nebol problém tam s nafúknutým klokanom prísť. Horšie bolo usadiť sa, lebo babičkina mandolína, ako jediná v súbore, mala krásne oblé bruško. Keď som na to svoje priložila klokana a na neho ešte mandolínu, bolo mi jasné, že hrať takto nebude jednoduché.
Zlatým klincom nášho programu mal byť Fibichov Poem. „Počúvajte“, hovoril nám náš dirigent, „táto skladba musí znieť ľahučko a tichučko, jemne, ako keď sa vetrík pohráva s lístím stromu...“ Bola to skutočne veľmi pekná skladba a všetci v súbore ju radi hrali. Všetci okrem Irky a mňa. Prečo Irka hrala druhý hlas, neviem, ja som ho hrala vďaka môjmu antitalentu, v druhom hlase sa asi tak veľa pokaziť nedalo, hlavne keď som hrala potichu, k čomu som bola často vyzývaná. Lenže práve v Poeme mal – a stalo sa to asi v celej histórii súboru po prvý a posledný raz – druhý hlas celé dva takty zahrať ako sólo. Vedomé si zodpovednosti za náš výkon sme vždy kŕčovite zvierajúc v spotených prstoch tepátko s napätím čakali tú výnimočnú chvíľu a po jej skončení sme si s úľavou vydýchli.
O to väčší strach a napätie v nás vyvolal fakt, že dnes šlo o súťažné vystúpenie. Pred svojím duševným zrakom vidím nášho vedúceho, ako pri dirigovaní na nás dve pozrel, či sme pripravené a naznačil, aby sme sa čo najjemnejšie dotkli strún. V tom okamžiku som si – podvedome – pritisla svoj nástroj tesnejšie k sebe – a vtom sa to stalo. Ten štupeľ z klokanovho chvosta prudko opustil svoje miesto, veľkým oblúkom letel ponad naše hlavy a pristál na base. Keďže bol kovový, basa ešte dlhú chvíľu hlasno rezonovala a náš basista ju v úľaku pustil na zem. No a my s Irkou a celé naše okolie medzitým mizlo v oblaku púdru, ktorý spolu so vzduchom vyrážal z klokana, ktorým bol zvnútra vysypaný, aby sa jeho telo nezlepilo. Keď sme začali všetci kýchať, niekto konečne zatiahol oponu a my sme už viac nevideli vyjavené tváre členov poroty.
Vďaka diplomacii našich učiteľov a dobrej povesti nášho súboru bolo toto všetko označené za technickú závadu a naše vystúpenie sa vďaka tomu mohlo pred porotou zopakovať. Samozrejme bezo mňa. Ja som po celý čas sedela v šatni, ronila slzy a čakala na ortieľ.
Pretože to opakované vystúpenie už nemal kto pokaziť, vyhrali sme – teda vyhral súbor.
A pretože mal náš vedúci veľmi, ale veľmi dobré srdce, nakoniec to skončilo tým, že sa ma, majúc obe ruky na mojich ramenách a dívajúc sa mi do očí, spýtal: „Budeš mať vôbec niekedy rozum?“ A na takúto otázku sa veľmi ťažko odpovedá...
