Trapas knižničný

O tom, ako na seba upozorniť celú knižnicu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Medzi moje najtrapasovitejšie trapasy pravdepodobne patrí séria pádov. V mladosti som mala obdobie, v ktorom som padala dosť často. Ja viem, že občas sa to stane skoro každému, možno niet človeka, ktorý by nezažil toto nepríjemné stretnutie so zemou, ale som ochotná staviť sa, že kto nevidel niektorý z mojich pádov, nevie, čo je poriadna zábava. Väčšina ľudí sa totiž pošmykne alebo zakopne, stratí rovnováhu a jednoducho sa poskladá. Ja nie. Ja sa dokonca veľmi často ani nepošmyknem ani nezakopnem, na rovnej zemi sa bez akejkoľvek príčiny zrazu rozhodnem spadnúť, letím dopredu, pritom sa vzdialenosť medzi zemou a mojím nosom stále zmenšuje. V tejto prudko naklonenej polohe uháňam, mávam rukami okolo seba, dychčím, a rútim sa čoraz rýchlejšie dopredu. Niet sily, ktorá by ma zastavila a napriek tomu, že mi vnútorný hlas hovorí – preboha, už konečne dopadni – odolávam zemskej príťažlivosti dovtedy, kým sa všetci ľudia v širokom okolí nepristavujú a s napätím nesledujú môj márny boj. Niekedy ich podozrievam, že uzatvárajú stávky, kam až doletím.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý takýto pamätný pád som predviedla v bratislavskej univerzitnej knižnici. Aby ste plne precítili tú hrôzu, musím vám najprv opísať prostredie, v ktorom sa mi podarilo získať takýmto spôsobom popularitu.

Univerzitná knižnica sídli v starobylom a monumentálnom paláci, v ktorom kedysi zasadal Uhorský snem. Tie múry priam dýchajú históriou. Zakaždým, keď som šla hore do študovne po starodávnych širokých a zubom času a miliónmi topánok poznačených schodoch, prebehla mi hlavou myšlienka, že tadiaľto kedysi kráčal Ľudovít Štúr, keď išiel predniesť svoj pamätný a slávny prejav – obhajobu Slovákov a ich práv.

SkryťVypnúť reklamu

Na to alebo niečo podobné asi mysleli aj ostatní študenti, to by totiž vysvetľovalo spôsob, akým sme sa v tom prostredí všetci správali. Len čo sme prešli bránou knižnice, zmenili sme sa z rozšantených, vtipkujúcich, veselých mladých ľudí na oveľa starších cieľavedomých a zadumaných mysliteľov. V celej budove sa rozprávalo viac-menej šeptom, dokonca aj v šatni a na chodbách sme tlmili hlasy. No a v študovni by bolo počuť aj padať ten povestný špendlík.

Študovňa bola obrovská miestnosť s pôdorysom písmena T – až nato, že tá noha, na ktorej téčko stojí, bola tou kratšou. Po nej sa do miestnosti prichádzalo vysokánskymi vlysom zdobenými dverami, ktoré mali kľučku vo výške mojej brady. Prichádzajúci kráčal po parketách, pokrytých červeným kobercom – behúňom, ktorý siahal až k náprotivnej stene, plnej okien. Pod nimi stál obrovský starý stôl, na ktorom nás čakávali objednané knihy. Za stolom sedela dobrá víla – knihovníčka, strážca posvätného poriadku a ticha, pani, ktorá vedela skoro o všetkých knihách a publikáciách v depozite. Za chrbtom mala šachtu s malým výťahom, ktorým posielala objednávky do skladu a následne ním prichádzali stohy žiadaných kníh. No a pred tým jej stolom sa tiahli na dve strany dlhé ramená téčka, plné pracovných stolov a stoličiek pre študujúcich. Za tie stoly sme sa dostávali po ďalších červených behúňoch, ktoré tlmili naše kroky natoľko, že ich vôbec nebolo počuť a ak sa niekto pozabudol a náhodou ráznejšie obrátil stránku v knihe, ktorú práve čítal, spôsobil tým nezvyčajne silný a rušivý zvuk, na ktorý sme obyčajne zareagovali zdvihnutím a nesúhlasným pokrútením hlavy – takéto narušenie ticha bolo trestuhodné.

SkryťVypnúť reklamu

Všetky steny študovne – mimo vysokánskych okien, boli obložené policami z tmavého dreva – bola to príručná knižnica, z ktorej sme však my knihy vyberať nesmeli. Že tie knihy v nej nie sú voľne k dispozícii, naznačovali medené či mosadzné stĺpiky, rozostavené v pravidelných odstupoch pozdĺž stien a medzi nimi bola natiahnutá hrubá točená červená šnúra – presne tak, ako to býva v múzeách.

V ten deň som mala objednané dosť veľké množstvo kníh. Na moju veľkú radosť ma už skoro všetky čakali na tom veľkom výdajnom stole a ja som si ich postupne naukladala do náručia. Navrch som si ešte položila číslo zo šatne – bol to ťažký hrubý pliešok asi tak veľkosti dlane s vyrazeným číslom, pod ktorým visel môj kabát. Tých kníh bolo toľko, že mi siahali až pod bradu a potrebovala by som periskop, ak by som si chcela vidieť pod nohy. Našťastie som to nepotrebovala, po rokoch častého pobytu v tejto svätyni som sa tu mohla pohybovať aj poslepiačky. Teda aspoň som si to myslela...

SkryťVypnúť reklamu

Po niekoľkých krokoch som nohou zavadila o tú nešťastnú točenú šnúru, zatackala som sa a povážlivo naklonila k zemi. To využili knihy, ktoré začali postupne opúšťať moje náručie. Každá najprv dopadla, zabuchotala a až potom za ňou šla ďalšia. No a ja som medzitým už opísaným spôsobom uháňala ďalej, rukami som sa oháňala v márnej snahe zachytiť sa niečoho a pritom som z krajných stolov zhadzovala tam ležiace knihy a zápisníky prekvapených študujúcich. Uháňala som neuveriteľne rýchlo, náprotivná stena sa nebezpečne približovala, okolo mňa buchotali popadané knihy a za mnou po parketách cvendžali ďalšie a ďalšie mosadzné stĺpiky a ja som ich všetky ťahala za sebou na šnúre, omotanej okolo mojej ľavej topánky.

Chvíľami som periférnym pohľadom zachytila márnu snahu niekoľkých na kraji sediacich ľudí zachytiť ma, ale ja som zrejme bola rozhodnutá dokonať dielo skazy sama a svoj boj so zemskou príťažlivosťou som nevzdávala. Vzdialenosť medzi mnou a kobercom sa čoraz viac zmenšovala, všetky knihy už boli porozhadzované okolo mňa, keď som konečne dopadla. Neviem, o čo sa na mne zachytil ten pliešok zo šatne a spadol až teraz – ako posledný, skĺzol z koberca na parkety, tam ešte zo dva razy tesne pred mojimi očami poskočil a zacvendžal do hrobového ticha, ktoré konečne okolo mňa nastalo.

Neviem, ako som vtedy z knižnice utiekla – bez toho, aby som tie knihy pozbierala – viem len, že som schmatla ten pliešok zo šatne, vyzdvihla svoj kabát – a potom som sa zastavila až na zastávke trolejbusu. Nejaký čas som sa v študovni radšej neobjavila. Lenže termín skúšky sa blížil a bez tých kníh som nemala šancu uspieť. A tak som sa – s malou dušičkou – musela vrátiť na miesto činu. S veľkou úľavou som zistila, že knihy, ktoré som tak porozhadzovala, ma čakali pekne poukladané na stole tej dobrej víly a ona sa tvárila, akoby sa vôbec nič nestalo. Ako sa tvárili ostatní neviem, pretože som sa neodvážila na nikoho ani pozrieť.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  236x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu