V tom roku, keď náš súbor vyhral celoslovenskú súťaž napriek môjmu klokanovi, sme boli odmenení niekoľkotýždenným pobytom – sústredením – v Detskom domove v Spišskom Hrhove. Jeho obyvatelia zrejme trávili prázdniny u svojich príbuzných a my sme prišli na ich miesto.
Hrhovský detský domov sídlil v tom čase v miestnom kaštieli. Táto – pôvodne iste krásna a impozantná budova – bola vtedy v dosť biednom stave, niektoré jej časti boli dokonca neobývateľné, uzavreté a nesmeli sa užívať. Nám však táto chyba krásy vôbec nevadila – a keď sme sa postavili na dvojramenné schodisko, vedúce do velikánskej záhrady, či skôr parku s nádhernými košatými stromami, cítili sme sa ako princezné v nejakom rozprávkovom filme.
Tieto letné sústredenia boli vítanou odmenou za celoročnú prácu a zároveň príležitosťou zostaviť sa a nacvičiť nový program pre ďalšiu sezónu. Tomu zodpovedal aj náš denný program – po raňajkách niekoľkohodinový nácvik s malou prestávkou a po obede väčšinou osobné voľno. Keďže nás mala na starosti iba jedna pani kuchárka, chodili sme jej – každé ráno iná dvojica – pomáhať s raňajkami.
V ten pamätný deň sme boli do kuchyne vyslané my dve s Adelou. Kuchyňa bola veľká, obložená bielymi kachličkami, v jednom kúte veľký stôl, na ňom pyramída rožkov – bolo nás okolo 50-60 – a vedľa nej velikánska nádoba s dvomi ušami. V takých nádobách sa vtedy v domácnostiach bez tečúcej vody umýval riad. Ale v tejto – skoro po samý okraj – bol voňavý, zlatistý med! Nechceli sme veriť vlastným očiam. V našich mestských rodinách bol med považovaný za luxusnú, drahú pochutinu, ktorú nám mamky po lyžičkách odmeriavali väčšinou len v prípade choroby a toľkoto medu pokope sme nikdy predtým nevideli. Tu si však túto vzácnosť dorábali sami – v záhrade bolo plno úľov – a teda ním nijak zvlášť nešetrili. Pani kuchárka nám prikázala všetky rožky prekrojiť a natrieť medom a potom poodnášať na stoly do jedálne – na každé miesto po dva.
Do práce sme sa priamo vrhli a len čo kuchárka začala robiť svoje, med sme ochutnali – samozrejme veľkými polievkovými lyžicami. Bol to taký zážitok, že dodnes, keď počujem slovný zvrat „nebo v papuľke“, automaticky sa mi pred očami vynorí tá medová nádoba. A tak sme veselo krájali a natierali pečivo – jedna lyžica do rožka, dve do úst – a pritom z toho množstva dobroty akoby vôbec neubúdalo. To nás povzbudzovalo k ešte hojnejšiemu hodovaniu a začali sme špekulovať, ako to zariadiť, aby sme mohli s raňajkami pomáhať každý deň.
Keď sme však s prácou končili, zrazu sa nám suchý rožok zdal lepší ako medový a tie svoje sme už radšej nenatreli. Pri raňajkách som cítila, že mi nie je najlepšie a radšej som vypila len horký čaj. Povinný nácvik nového programu som ako-tak prežila len vďaka najvyššiemu stupňu sebaovládania, striedavo som driemala a tíšila búriaci sa žalúdok. Začala som dokonca mať pocit, že moja koža prepúšťa cez póry nadbytok medu z tela von – bola som celá lepkavá. Keď sme konečne s nácvikom skončili, odtackali sme sa obe s Adelou do záhrady, do chládku pod ten najhustejší strom, ako podťaté sme padli do trávy a...
A keď som potom na chvíľu otvorila oči, zistila som, že visím cez plece nášho dirigenta a vedľa neho kráča druhý vedúci súboru s Adelou v takej istej nevábnej polohe. Keď som sa znova prebrala, boli sme už na izolačke a sympatický starší usmievavý lekár mi meral tep. Na vedľajšej posteli stonala Adela. Akoby z veľkej diaľky som počula, ako doktor upokojuje našich vystrašených vedúcich, že stačí, ak budeme dodržiavať prísnu diétu – čiže nič nejesť a budeme zase v poriadku.
Tá hladovka spočiatku nebola vôbec ťažká – obed by sme aj tak nezvládli, ale na večeru sme sa už celkom tešili – a zbytočne.
No a zbytočne sme sa tešili aj na nasledujúci deň, keď bol naplánovaný peší výlet do Levoče s návštevou tamojšej cukrárne a konzumáciou zmrzliny. Bolo rozhodnuté, že my dve ostaneme za trest v domácom väzení. Mali sme pritom zakázané opustiť našu izolačku – tento zákaz sme mohli porušiť iba v prípade návštevy toalety. Dozorom nad nami bola poverená pani kuchárka.
Zrazu bolo v celej budove úplné ticho a my sme poslušne ležali v posteliach a dookola čítali už dávno prečítané časopisy a nakoniec sme sa začali nudiť. Dnes už neviem, ktorá z nás ako prvá povedala nahlas, na čo sme obe mysleli – že totiž situácia, v ktorej sme sa ocitli, bola ako stvorená pre prieskum zakázaných a neprístupných častí kaštieľa. Najviac nás priťahovali jedny dvere s nápisom Vstup zakázaný, okolo ktorých sme denne chodili a boli sme zvedavé, kam vedú a čo je za nimi. Nápadu využiť príležitosť sme dlho a statočne odolávali, nechceli sme znova nahnevať našich vedúcich. Lenže – o tom sa predsa nedozvedia – len sa pozrieme, čo skrývajú tie záhadné dvere – a hneď sa vrátime nazad. Nikomu a ničomu tým predsa neublížime, keď sa budeme tváriť, že sme zákaz neporušili... A tak sme nakoniec pokušeniu neodolali...
Tie dvere už nemali ani zámok, takže sa zamknúť nedali – a na naše šťastie neboli ani nijak zaistené – čo dnes nechápem, a tak nebol problém otvoriť ich. Za nimi sme videli veľmi – veľmi zaprášenú malú miestnosť, okrem jej tajomnosti opradenú množstvom pavučín – s úzkymi točitými schodmi, vedúcimi kamsi hore... Stáli sme na prahu a hltali to všetko očami, keď sme boli zrazu otočené o 180 stupňov silnými rukami pani kuchárky a odtransportované do našej izolačky. Tam nás už čakali dva poháre pudingu, ktorý nám tá dobrá duša uvarila ako bolestné za domáce väzenie. Popri jeho likvidácii sme nestrácali čas a s plnými ústami sme zaútočili na dobrosrdečnosť tejto ženy a uprosili sme ju, aby tento náš exces pred vedúcimi zatajila. Najprv sa zdráhala – nechcela, a tvrdila, že ani nevie klamať a že to zásadne nerobí, ale nakoniec sa nad nami zľutovala a ešte urobila niečo, čo nemala. Medzi rečou sa zmienila, že si musí na chvíľu odskočiť domov niečo zariadiť – bude to len chvíľa, býva neďaleko...
Pretože sme sa obe riadili heslom, že človek v živote viac ľutuje to, čo neurobí ako to, čo urobí, akonáhle kuchárka odbehla, šli sme preskúmať tie schody. Boli drevené, miestami spráchnivené, vŕzgali nám pod nohami a poniektoré sľubovali každú chvíľu sa zlomiť. Adela šla ako prvá, vždy najprv veľmi opatrne prenášala váhu tela na ďalší schod – a až keď vydržal, pritiahla aj druhú nohu. Ja som šla za ňou a robila to isté čo ona, s očami upretými na zem. Vôbec som si nevšimla hrubý špagát či povraz, ktorý sa vedľa nás – na dosah ruky – hompáľal odkiaľsi zhora opletený pavučinou. Adelinej pozornosti však neušiel: „Čo myslíš, načo to je?“ spýtala sa ma. Bola to však asi rečnícka otázka, na ktorú sa odpoveď nečaká, lebo súčasne s ňou ten povraz chytila a prudko zaň zaťahala. Kdesi hore nad nami sa rozkýval zvon a jeho melodický, krásny a žiaľ silný hlas sa rozliehal po celom okolí.
Sotva by sa dal nájsť lepší spôsob, ako sa priznať našim vedúcim, vracajúcim sa s ostatnými dievčatami z výletu, že sme porušili ich zákaz. Na ich tvárach, keď vrazili do izolačky, bolo vidieť, že je im všetko jasné... A nás aspoň hrialo vedomie, že dobrá pani kuchárka nemusela kvôli nám klamať.
