V rámci jednotlivých rodín je obvyklé, že sa z pokolenia na pokolenie dedí kadečo. V tých šťastnejších talent, záľuby, sklony, inde inteligencia, zručnosť, majetok, bunky na matematiku – a v tej našej – istá žalúdočná slabosť. Jej zákernosť je práve v tom, že sa prejavuje len veľmi sporadicky, akoby tie žalúdky dlhý čas pokojne znášali naše chúťky a pažravosť – a potom zrazu, samozrejme vždy, keď je to najmenej vhodné, sa prejavia v plnej paráde. Pravdu povediac si však ani neviem predstaviť, aký čas by som považovala za vhodný na tieto prejavy.
Ony sú totiž viac než búrlivé. Nás žalúdok nebolí, my ani nevieme, ako to vyzerá, keď bolí. Nám je v takýchto prípadoch „len“ neuveriteľne zle – ináč sa to nedá vyjadriť. Našinec postupne získa typickú zelenosivú farbu a stratí schopnosť vnímať svoje okolie a hlavne komunikovať s ním. Vnímať niekoho a komunikovať v takýchto prípadoch predstavuje nadľudskú námahu a tú potrebujeme na prežitie našich útrap, čiže prežitie času, kým sa naše vnútro zbaví všetkého, čo náš žalúdok nechce. Tento proces má niekoľko etáp:
V tej prvej zásadne odmietame akúkoľvek pomoc, pretože nám „dohromady nič nie je“. V druhej etape už uznáme, že nie sme v poriadku, ale zásadne odmietame tradičný rodinný liek na tieto problémy – a tým je borovička. Tento liečivý štafetový kolík som prevzala od babičky a kam až siahajú jeho korene, neviem. Problém je však v tom, že i keď vieme, že nám tento silne aromatický životabudič pomôže, nevieme si predstaviť, že by sme ho mali do nášho rozbúreného vnútra vpraviť. Jednoducho – tvrdohlavo dúfame, že to tentoraz prejde aj bez neho. Ale neprejde – a tak nevyhnutne nastáva etapa tretia, v ktorej by sme boli ochotní vypiť aj koncentrovaný jed.
Tento dlhotánsky úvod je dôležitý k úplnému pochopeniu môjho trapasu, ktorý označujem ako žalúdočný: V to leto sme my dvaja so synom, vtedy asi dvanásťročným, trávili časť prázdnin s našimi príbuznými a priateľmi v Tatrách. Bolo nám tam veľmi, ale ozaj veľmi dobre a veselo a deň pred odchodom sa syn vyjadril, že mu je ľúto, že náš pobyt končí. Keď bol potom na druhý deň málo, či vôbec nie komunikatívny, pripisovala som to jeho nechuti odísť a rozlúčiť sa s ľuďmi, s ktorými nám bolo dobre.
Keď sme sa všetci navzájom vyobjímali a vydali sa na cestu domov – každý svojím smerom, ocitli sme sa so synom v našom aute sami a hodnú chvíľu som ešte v duchu spracovávala posledné dojmy z rozlúčky. Okrem toho nikdy som sa nestala dobrým šoférom, aj keď som vďaka rôznym okolnostiam bola nútená šoférovať mnohé roky. Preto táto činnosť vyžadovala moju plnú sústredenosť, hlavne v neznámom teréne, aký sme práve zdolávali. Vďaka tomu som si až po hodnej chvíli uvedomila, že môj syn je už dlho až podozrivo ticho. Keď som zbadala tú povestnú, zlo veštiacu farbu jeho tváre, rýchlo som zaparkovala, kde sa dalo, sklopila som predné sedadlo a tak som mu pripravila ako-tak pohodlné lôžko. Vtedy už bol, chudák, v druhej fáze, odmietal vôbec otvoriť ústa a naznačoval, že chce mať pokoj. Tak sme teda pokračovali v ceste a ja som jedným okom sledovala cestu a druhým syna, ktorý vyzeral čoraz horšie a začal stonať. Na moju otázku, či by bol ochotný vypiť borovičku, zrazu prikývol. To bolo síce fajn, znamenalo to blízky koniec útrap, problém bol však v tom, že ja som, pochopiteľne, žiadnu borovičku pri sebe nemala.
Nikde okolo žiadna krčma ani obchod, a tak sa mojím vytúženým cieľom stal salaš na Sivej Brade, kde ju iste dostanem. Pridala som teda plyn a uháňala, poháňaná synovým čoraz častejším stonaním. Konečne bol salaš na dosah ruky, lenže... Vtedy k nemu do kopca nebola vyasfaltovaná cesta pre autá, tie museli parkovať dole pod ním a hore viedol len vyšliapaný chodník. A tak som bola zrazu pred dilemou: na to, aby som syna vliekla hore, som nemala síl a ani som ho nechcela trápiť. Nechať ho samého v takomto stave v aute – to sa mi tiež nepozdávalo... a keď už, tak zamknúť ho v ňom, alebo nechať auto otvorené?
Synove problémy mi nedovolili dlho uvažovať. S prázdnou fľaškou od minerálky som začala ozlomkrky bežať hore do kopca, nie po chodníku, ale skratkou, aby som tam bola čo najskôr. Celá zadychčaná som potom rozrazila dvere reštaurácie, očami som prebehla po pokojne jediacich hosťoch, z ktorých poniektorí zdvihli hlavy od tanierov, aby si obzreli narušiteľa pokojnej atmosféry. Keď som pohľadom našla na konci jedálne čašníka, zdvihla som ruku s fľašou a smerom k nemu som, stojac ešte na prahu, zakričala: „Rýchle mi sem nalejte borovičku, lebo mám dole choré dieťa samé v otvorenom aute!“
V tom memente sa zdvihli všetky hlavy od tanierov, celá reštaurácia na mňa vyvaľovala oči – a ja som nechápala, prečo. Došlo mi to až po niekoľkých kilometroch, keď syn už po svojej dávke borovičky mal vyprázdnený žalúdok, pokojne driemal a ja som bola schopná normálne uvažovať.
