Ten hnusný zub ma začal bolieť neskoro večer. Chystala som sa síce do postele, ale s malou nádejou, že sa mi podarí zaspať. Keď nepomohla ani jedna z tabletiek, ktoré sľubujú zaručenú úľavu od akejkoľvek bolesti, manžel ma začal nahovárať, aby sme zašli na pohotovosť. Agitoval a presviedčal ma všetkým možným, i tým, že máme pohotovosť pri bloku, hneď sme tam a hneď nazad a budeme mať pokojnú a nerušenú noc.
Vyzeralo to síce rozumne, ale môj strach bol taký veľký, že som nechcela ani počuť o takomto riešení. Vedela som totiž, že zub bude treba trhať – bol už niekoľkokrát opravovaný a sám môj zubár, ináč nepriateľ podobných radikálnych zákrokov, vyhlásil, že ak sa ešte raz ozve, bude musieť von. Keď som si predstavila, čo to znamená, a tie predstavy boli poriadne drastické, namiešala som si koktail zo zvyšných tabletiek v nádeji, že takto družne spolu zaberú.
Nezabrali. Naopak, mala som pocit, že bolesť sa ešte stupňuje, ak to ešte vôbec bolo možné. Aj keď som sa ju snažila znášať hrdinsky potichu – aj z ohľadu na manžela, ale hlavne, aby som nespustila ďalší vodopád jeho rozumných argumentov, neoklamala som ho. Ležal vedľa mňa na chrbte a so zavretými očami mi veľmi presvedčivým spôsobom vykresľoval svoju predstavu o lekárovi, ktorý má práve dnes službu na pohotovosti:
„Vidím dvojmetrového obra s rukami správneho mäsiara. Má také silné prsty, že kliešte nebude musieť vôbec použiť, zub stisne medzi prstami – a bude von“.
Čím viac sa bolesť zintenzívňovala, tým viac som sa do manželovej predstavy zamilovávala, až mi nakoniec bolo jasné, že takúto príležitosť treba využiť. Cestou na pohotovosť lekár v mojich predstavách narastal do nadľudských rozmerov a jeho ruky by mu závidel aj najsvalnatejší kulturista. A manžel, šťastný, že som sa konečne dala presvedčiť, živil tieto moje predstavy i ďalšími detailmi.
Na pohotovosti nás privítala tmavá a celkom vyľudnená chodba. Len spod jedných dverí cez úzku škáru vykukoval pásik svetla. Manžel zaklopal a dvere otvoril lekár. Teda, skôr lekárik. Výškou síce presahoval kľučku dverí, ale nie veľa, a bolo prekvapujúce, že ich tými tenučkými ručičkami vôbec otvoril.
Manžel ma rýchle vsotil dnu, aby som si to nestihla rozmyslieť a sám zaparkoval na chodbe. Ocitla som sa v obávanom kresle a triasla som sa tak, že sa hladina vody v pohári na vyplachovanie úst povážlivo zvlnila. Lekárik sa dlho a smutne pozeral na môj boľavý zub a nakoniec vyhlásil, že ho treba vytrhnúť:
„No, viete, ja vám teraz vypíšem poukaz na zubnú chirurgiu a vy tam hneď ráno zájdete a oni vám ho vytrhnú. Ten zub bude mať poriadne zahnuté korene a bez chirurga to nepôjde.“
Zrazu ma predstava odloženia popravy až na ráno donútila bojovať. Sama som neverila vlastným ušiam, keď som počula, ako namietam:
„A nemohli by sme to teraz aspoň skúsiť?“
Pokrčil plecami – akože on na seba zodpovednosť neberie, a keď som taká tvrdohlavá a nedám si poradiť, tak mi treba. Potom veľmi pomaly a precízne pripravoval injekciu a veľmi opatrne a s citom mi ju vpichol. Kým sme čakali, až zaberie, sadol si za písací stôl so slovami:
„Ja vám zatiaľ ten poukaz vypíšem, lebo teraz sa nám aj tak podarí vybrať len časť toho zuba“ a spýtavo sa na mňa pozrel. Nebola som schopná zareagovať, a tak písal ďalej. Potom si začal pripravovať náradie.
Na misku vo výške mojich očí postupne zo skrinky povyťahoval a poukladal rôzne kliešte. Nikdy predtým som zubárske kliešte nevidela – zubári ich tak akosi vždy nenápadne schovávajú v rukách – a nikdy som si nemyslela, že ich môže byť toľko druhov. Vyzerali ozaj hrôzostrašne s tými koncami povykrúcanými na všetky strany a ja som na ne vytreštene zízala. Na moje prekvapenie mi človek, od ktorého som očakávala pomoc, začal podrobne vysvetľovať, pre aký zub a aký prípad by sa mal ktorý druh požiť. Pritom stál tak, aby mi telom nebránil v úteku. Vysvetľoval ďalej a po očku ma sledoval, presvedčený, že to vzdám. Bola som však tak paralyzovaná bolesťou, strachom i tabletkami, že som sa ani nepohla.
Keď zubárik videl, že niet inej pomoci, vzdychol si, vzal jedny kliešte do ruky, poriadne sa rozkročil, ja som s hrôzou otvorila ústa – a v okamžiku bol zub vonku bez toho, aby som niečo cítila. Ani by som o tom vlastne nevedela, nebyť víťazného pokriku môjho záchrancu. V jednej ruke držal kliešte s mojím zubom, druhou naň ukazoval, poskakoval a víťazoslávne kričal:
„Je vonku, je vonku!“
Hneď na to sa rozbehol k dverám, rozrazil ich a vyskočil manželovi do náručia:
„Môj prvý zub, môj prvý zub!“
Priznám sa, že som si našťastie až vtedy uvedomila vek toho človeka, natoľko som sa dovtedy sústredila len na jeho nevyhovujúcu fyziognómiu.
Skončilo to, ako to už medzi mužmi býva: manžel, celý šťastný, že to tak dopadlo, gratuloval zubárovi, ten vytiahol fľašu so slovami, že takýto zážitok treba zapiť. Tak ho zapili a vzájomne sa potľapkávali po pleciach, smiali sa a bolo im dobre.
Mňa nechali sedieť v tom hnusnom kresle, zahryznutú do papierovej vaty. Ale konečne ma nič nebolelo...
