Môj panický strach zo zubárskej ordinácie a všetkého, čo s ňou súvisí, sa vám pravdepodobne bude zdať prinajmenšom infantilný. Viem, že v podstate nikto nechodí k zubárovi rád, lenže u mňa je to oveľa horšie: bojím sa dokonca aj vtedy, ak mám ísť len na preventívnu prehliadku – a bojím sa intenzívne. Márne si nahováram, že teraz to už zvládnem bez žalúdočných kŕčov a častého vysedávania na toalete, veď predsa o nič nejde. Márne si pred duševným zrakom prehrávam celý priebeh prehliadky, ktorý poznám už spamäti vďaka bedlivému sledovaniu každučkého pohybu lekára už v priebehu mnohých rokov. Kým nie je termín plánovanej preventívky v dohľade, sama sebe verím, že ten nepríjemný pocit, úzkosť a bezmocnosť sú už minulosťou. Keď však nadíde osudný deň, všetky predsavzatia a zdravý rozum sú preč.
Prekonala som už niekoľko operácií, v rámci jednej z nich mi vymenili koleno a ani tie ostatné neboli celkom jednoduché – lenže to je niečo iné. V takýchto situáciách vás uspia, než vám začnú ubližovať a vy ožijete, keď je po všetkom. U zubára si máte pri plnom vedomí sadnúť do toho hrozného kresla a pri plnom vedomí sa vydať napospas všetkým tým dômyselným mučiarenským nástrojom.
V tejto súvislosti som si spomenula na príhodu, ktorú mi kedysi rozprávala moja švagriná, vychýrená krajčírka. Raz k nej vtrhla jedna z jej zákazníčok. Celá udýchaná a s úpenlivou prosbou v očiach podávala švagrinej pánske nohavice, ktoré jej viseli cez ruku: „Preboha vás prosím, zachráňte ma a čo najrýchlejšie to zašite!“
Na prekvapenú švagrinú zízala z nohavíc diera približne v oblasti kolena. Kým sa ju snažila ako-tak zakamuflovať, bavila sa rozprávaním zákazníčky. Tá k nej totiž pribehla rovno od zubára, ktorý robil akýsi zdĺhavý a bolestivý zákrok v jej ústach. Bolelo to tak veľmi, že si chudera ani neuvedomovala, že celý čas čosi žmolí prstami pravej ruky. Lekár bol rád, že pacientka všetko trpezlivo znáša, alebo ani sám necítil, čo sa deje s jeho nohavicou. Keď konečne skončil, pacientka si celá natešená pochvaľovala, že je rada, že to má za sebou, až do chvíle, keď si všimla, ako si zubár nešťastne prezerá dieru, ktorá sa škerila spod bieleho lekárskeho plášťa. Vzala teda nohavice k švagrinej a pán doktor – len v pláštiku – čakal na ne v ordinácii, aby mohol ísť domov.
Aj jeden z mojich trapasov, na ktorý veľmi rada spomínam, zavinil môj zubársky strach. Bolo to v lete, cez prázdniny, škôlka nefungovala, a tak musel ísť môj – vtedy asi trojročný syn k zubárovi so mnou. Keď som sa obliekala, ako prvé mi prišli pod ruky biele plátenné šaty, vpredu po celej dĺžke zapínané na veľké červené gombíky. Aby boli zaujímavejšie, kúpila som si k nim červený kožený opasok miesto pôvodného bieleho. Pretože som v predzubárskej nervozite nevedela ten červený nájsť a nechcela som sa zdržiavať, dala som si narýchlo biely, vzala syna za ruku a šli sme.
V čakárni, spoločnej pre viaceré zubné ordinácie, sedelo okolo desať ľudí. Všetci zamračení, ponorení do svojho vnútra v očakávaní vecí budúcich, ako to už v takýchto čakárňach býva. Sadli sme si aj my a keď sa syn po chvíli začal nudiť, posadila som si ho na kolená, tváričkou k sebe, držala som ho za chrbátik a začala som rozprávať o Snehulienke. Spočiatku sa mi uprene pozeral do očí a počúval, potom však skĺzol pohľadom nižšie, zadíval sa do výstrihu mojich šiat, ktorý sa v tejto polohe trochu pootvoril, siahol doň ručičkou a zvučným detským hláskom, ktorý sa rozliehal po celej čakárni, sa spýtal „Mamka, čo tam máš?“
Zamračené, do seba ponorené tváre sa zrazu so záujmom obrátili smerom k nám. Aby som situáciu čím skôr zažehnala, synovu rúčku som zo šiat rýchle a čo najnenápadnejšie vytiahla a pokračovala som v Snehulienke so snahou urobiť ju ešte pútavejšou. Nepodarilo sa mi to, lebo o chvíľu sa to celé zopakovalo, len synkov hlások znel nástojčivejšie. Opäť som rúčku z výstrihu rýchlo vytiahla bez toho, aby som sa na inkriminované miesto pozrela – veď predsa – čo tam mám, viem veľmi dobre. Syn sa však nedal. Po prvých dvoch nevydarených pokusoch si po tretí raz dal záležať, predbehol ma a keď som znova počula – teraz už veľmi nástojčivo opakovanú otázku “No tak, mamka, čo to tam máš?“ už sám vyťahoval ruku z môjho výstrihu a v zovretej pästičke držal koniec môjho červeného opasku.
Tie hlavy, čo nás pozorne sledovali, sa teraz už nepokryte usmievali a navzájom si vymieňali pobavené pohľady. Atmosféra v čakárni sa ešte viac zmenila, keď som v zúfalej snahe zažehnať krajne nepríjemnú situáciu pomáhala synovi nešťastný opasok čím skôr vytiahnuť celý – a ono to nešlo. Pochopila som, že sa pracka červeného opasku, ktorý bol celý čas v rukáve, zachytila o ten vrchný biely. Musela som vstať a votrelca oslobodiť, ale vtedy už bolo počuť hlasitý smiech vďačných divákov. Dokonca sa otvorili dvere na ambulancii a v nich zvedavý zubár sledoval, čo sa to deje v čakárni, ktorá obyčajne býva úplne tichá.
Musím priznať, že to malo jednu veľkú výhodu – toto bol jediný raz, keď som si vôbec neuvedomovala, čo sa so mnou v zubárskom kresle robí. Po návrate do čakárne pribehol ku mne môj usmievavý a šťastný syn a ukazoval mi, čím všetkým ho čakajúci odmenili za tú zábavu – mal plné hrste a vrecká rôznych cukríkov a čokolád, ba aj miniatúrne autíčko bolo medzi nimi. Spokojný a pyšný sa s nádejou v hlase spýtal: „Prídeme sem aj zajtra?“.
