Doobeda som najprv porobil nejaké domáce práce a potom rýchlo nasadol na bicykel, aby som na zastávke vyzdvihol dvoch známych z Bratislavského literárneho klubu. Spolu sme sa potom vybrali do knižnice, kde malo byť stretnutie zástupcov jednotlivých literárnych klubov. Radka nás oboch, Jakuba i mňa, zahriakla, že či nevidíme, že kríva, nakoľko si poranila nohu na telesnej výchove a my by sme, ako správny džentlmeni, mali minimálne spomaliť. Radku som videl len asi tretí raz v živote a jej bezprostrednosť ma trochu prekvapila. Neskôr sme šli spolu s ostatnými zástupcami literárnych klubov do budovy Biblickej školy. Tam sme počúvali diela začínajúcich, ale aj skúsenejších autorov, a počas prestávky sme sa aj trochu porozprávali, a pobavili sa aj na tom, že ma istá zástupkyňa Martinského literárneho klubu Duria nazvala „neverným“, nakoľko som Martinčan a pritom som členom Bratislavského literárneho klubu. Radka ma už druhý krát v priebehu dňa zaskočila, keď zhodnotila, že pekne voniam, a následne sa spýtala, že na koho chcem tou vôňou zapôsobiť, pričom som sa neodvážil jej odpovedať, že možno aj na ňu. Spravilo sa aj pár fotiek, a krátke vystúpenie na pódiu sme si užili aj my z Generácie, teda Jakub, Radka a ja. Radka mi moju krátku romantickú báseň pochválila, čo mi padlo dobre.
Neskôr som odprevadil Jakuba i Radku do ubytovne, pričom ma obaja zaskočili s návrhom, aby som tam prespal s nimi, veď stačí keď sa spoja postele. Potom sme šli spolu s niekoľkými ďalšími do reštaurácie v pasáži. Väčšinu času som sa len tak nezáväzne a občas aj vtipne bavil s Radkou. V reštaurácii sa na mňa zrazu obrátila jedna mladá slečna z Čiech a dala mi úžasnú otázku: „To máš také oči normálne, alebo si zhulený?“ na čom som sa náramne pobavil. Pravdu povediac už veľa ľudí považovalo moje oči za zvláštne či zaujímavé, ale takéto zhodnotenie som počul prvý raz.
Po večeri sme sa už rozišli a Radka a ja sme sa vybrali na prechádzku nočným Martinom. Našu púť sme začali na námestí a vybrali sa smerom k Slovenskému Národnému Múzeu. Naša prvá zastávka bola v parčíku pri „takej škaredej budove“, ako Radka zhodnotila budovu hotela Turiec. Radka sa ako malé dieťa rozbehla k húpačkám, a ja som sa k nej pridal. Drobučká a ľahučká Radka sa márne pokúšala ma prevážiť, čo sa jej napriek jej enormnej snahe samozrejme nepodarilo. Potom sme pomaly vykračovali k „škaredej budove“ a odtiaľ šli hore kopcom popri Národnom cintoríne. Radka mi za ten čas čo sme boli spolu stihla porozprávať nespočet zážitkov, vymenovať viacerých kamarátov, predovšetkým Sisu, ale aj to, že ona vlastne ani nemala byť dievčaťom a väčšinu detstva či aj dospievania sa hrala najmä s chalanmi. Ja keď som sa náhodou dostal k slovu som jej opisoval najmä detské letné tábory, nakoľko to bola azda jediná téma, ktorá mohla mladú a hyperaktívnu Radku aspoň trochu zaujať.
Zašli sme potom na Ľadoveň, kde sme sa zastavili pri schodoch, nakoľko Radke prekážalo kvôli zraneniu najmä chodenie po nich, nakoniec to však zvládla a nemusel som ju ani odniesť na rukách, čo som jej samozrejme ponúkol. Dokázala veľa hovoriť aj o svojom veľmi blízkom vzťahu k zvieratám. Svoju nesmiernu ukecanosť si uvedomovala a občas sa za ňu aj ospravedlnila. Mne s ňou však bolo skvelo, a takmer vôbec mi nevadilo, že hovorí viac ako ja. Potom sme sa prechádzali po Jahodníkoch, a tam svojou malou ručičkou chytila moju ruku a zaviedla ma do jednej bočnej uličky, pre mňa ten pocit, že ma to malé, roztomilé dievča drží za ruku bol neopísateľný, a ja som jej ruku nechcel pustiť. Ruku som jej bol nútený pustiť až o niečo neskôr keď sme vychádzali z areálu nemocnice a Radka niečo znázorňovala rukami.
Nakoniec sme došli do ubytovne, kde sme počúvali jej obľúbené piesne, pričom prvé dve čo pustila sa nesmierne páčili aj mne, boli to skladby „Mám te rád“ od Damiens a „Last unicorn“ od In-mood. Tu sme potom pokračovali v rozhovoroch a dostali sa aj k vážnejším témam, ale často som jej len tíško hľadel do krásnych hnedých očí a užíval si jej blízkosť, či pocit držať ju za jemnú rúčku. Nakoniec sme si ľahli do spojených dvoch postelí, pričom medzičasom prišiel aj Jakub. Ja som si ľahol medzi nich, ale vôbec som nevedel zaspať, neuveriteľne rýchlo mi tĺklo srdce a tak som len ležal a neschopný rozmýšľania, ani spánku, podriemkával a z času na čas sa pozrel na pri mne ležiacu Radku, ktorá taktiež väčšinu noci nespala.
Ráno nás prebudilo slnko, a šli sme spolu do blízkych potravín, pričom som sa cítil mierne nesvoj aj kvôli prebdenej noci. Nakoniec sme sa pri výťahu lúčili, mal som chuť ju pobozkať, ale skrátka som nemal odvahu, bolo to na mňa priskoro po dňovej známosti. A tak som len mierne rozpačito povedal: „Ahoj, uvidíme sa poobede.“
