Zuzka bola na izbe spolu s mamičkou, a azda sa aj trochu hanbila, ale za to sa prekrásne usmievala. Spočiatku bola komunikácia s ňou náročnejšia, ale po chvíľke sa mi podarilo „prelomiť ľady“, a zároveň som aj na chvíľku odbremenil jej mamku. Medzičasom prišla na onkológiu druhá Zuzana, ktorá je trochu známejšia, a jej príchod ma príjemne prekvapil. Zuzana Smatanová prišla do herni, kde sa medzičasom zhromaždili skoro všetky deti, aby si vypočuli dve jej známe piesne, pri spievaní ktorých som ju tíško doprevádzal, a popritom sa snažil všímať deti, večne usmiatu malú Zuzku, ale aj zdravotníkov.
Po rozdaní pár podpisov sa s nami Zuzana rozlúčila a ja som pokračoval v hraní sa s malou Zuzkou. Prezerali sme si obrázky a keď som ukázal v knižke na psa a spýtal sa, že čo to je tak Zuzka tíško odpovedala: „Havo“ a na moju následnú otázku ako robí dodala: „Hav, Hav“. Neskôr som ukázal na koňa, a okrem slova koník, som sa dopočul aj jemného pokusu o napodobenie erdžania koníka. Neskôr sme spolu stavali garáže, do ktorých sme zaparkovali autíčka, a napokon sme spolu vystrihovali obrázky na ktorých bol vyobrazený panáčik a jeho družka. Bol som prekvapený ako nám celkom dobre išla spolupráca, keď niektoré náročnejšie časti som vystrihol ja, ale šikovná Zuzka toho zvládla povystrihovať celkom dosť a na to, že má len 3 roky tak jej to šlo skvelo. Z hľadiska komunikácie som niektoré jej výrazy a slová rozumel trochu horšie, našťastie mi pri dorozumievaní občas pomohli iní, ktorí už Zuzkine výrazy lepšie poznali. Nakoniec sme odpratali hračky a výkresy, pričom na otázku maminy, že ako jej bolo s „ujom“ odpovedala, že dobre, a následne sa tradične hanblivo usmiala a potom rozlúčila.
Je to úžasné, ako takmer vždy keď odchádzam z onkológie som povzbudený a mám vnútornej sily a energie na rozdávanie. Na záver som sa ešte vychovávateľky spýtal, že kde je Karolínka, ktorú som dnes nevidel, a ona mi oznámila, že je už vyliečená a šla domov. Síce som bol kúsok smutný, že som sa s ňou nemal možnosť rozlúčiť, ale za to veľmi rád, že sa jej podarilo zvládnuť túto náročnú chorobu. Tým, že už Karolínku asi neuvidím, tak o to viac si budem ako oko v hlave strážiť malý prívesok, ktorý mi počas mojej predchádzajúcej návštevy dala, ktorý predpokladám robili na tvorivých dielňach za pomoci vychovávateliek.
