Čo mi však príde zvláštne je prílišné hľadanie pravdy, ktoré v niektorých prípadoch hraničí s fanatizmom, a vlastne v mnohých prípadoch to ani nie je hľadanie pravdy, ale len utvrdzovanie sa vo svojej pravde. Uznávam, že je to ušľachtilejšie ako hnať sa za majetkom, či peniazmi, ale predsa si myslím, že to deformované akože „hľadanie pravdy“ je oveľa menej dôležité v našom živote ako hľadanie lásky a porozumenia.
Ja sám hľadám popri už spomínaných láske, pokoji, a porozumení, aj pravdu, ale obávam sa, že ju aj tak v živote nenájdem, lebo prečítať všetko čo kedy bolo napísané, a pochopiť všetky zákonitosti tohto sveta zaiste nedokážem. Na druhej strane teraz nebudem tvrdiť, že sa nechcem vzdelávať a približovať k pravde, len to neberiem ako svoj hlavný a jediný životný cieľ. Radšej sa budem v živote snažiť o nájdenie lásky. Láska má mnoho podôb, ako zaiste každý vie. Počnúc s láskou k osobe opačného pohlavia, deťom, rodičom, priateľom, prírode, a mnohým ďalším. Myslím, že je ušľachtilejšie a lepšie keď sa človek snaží ukázať druhému lásku, ako keď sa ho pokúša presviedčať o svojej pravde.
Vráťme sa ešte na chvíľu k tomu hľadaniu pravdy. Pri objektívnom hľadaní pravdy by sme mali dávať rovnakú váhu všetkým dôkazom, či už vyvracajú náš doterajší názor, alebo ho potvrdzujú. A teraz si úprimne povedzme kto takto hľadá pravdu. Ja keď niečo čítam, a zrazu v tom naďabím na niečo čo potvrdzuje moju teóriu, či to čo ja považujem za pravdu, tak sa poteším. To, že som v tom texte prehliadol aspoň 2 či 3 dôkazy o opaku mi nevadí, skrátka to účelne ignorujem, bo to nezapadá do mojich predstáv. Toto bol teraz len taký malý príklad, ale u mňa to tak myslím z časti funguje a predpokladám, že aj u mnohých iných.
Nebudem teraz tvrdiť, že takéto bádanie je zlé, skrátka ho nechcem nijak dehonestovať, ale na druhej strane mi to moc nepomôže pri objektívnom hľadaní pravdy. Zaujímavosť, ktorú som si pri svojom bádaní v poslednej dobe všimol je, že niektoré veci beriem ako dané, nebudem ich teraz všetky rozoberať, ale skrátka o ich pravdivosti som presvedčený. Potom sú však mnohé veci, ktoré na tieto nadväzujú, alebo s nimi len súvisia, ktoré však nie sú také jasné, a tie potom skúmam, a zisťujem názory od rôznych ľudí, a z rôznych zdrojov, aj keď tých rôznych zdrojov a prameňov nie je široké spektrum, pokúšam sa vniesť tam určitý prvok objektivity. Som si však istý, že keďže vychádzam z apriori daných počiatočných právd, tak v konečnom hľadisku tá objektivita je značne obmedzená.
Keď sa niečo nové dozviem, a som si istý, že to na čo som prišiel, niekoho z môjho okolia usvedčuje z zlyhania, či žitia v klamstve, tak teraz hneď nejdem za ním a s výčitkami v hlase mu nejdem poukazovať na to ako sa veľmi mýlil a chyboval. Mám síce potrebu mu to povedať, ale ak som presvedčený, že ten môj objav neprijme, tak na čo by som mu to vravel. Taktiež veľmi záleží, kedy a ako to danému človeku poviem. Nedávno som bol príjemne prekvapený, že jeden známy, prijal to čo som mu vravel a naznačoval, aj keď som si pôvodne myslel, že bude apriori proti, a že to bude proti jeho absolútnym pravdám, ale mýlil som sa. Ľudia sú často otvorení a chcú počuť azda aj ťažšie stráviteľnú pravdu, len treba vedieť, kto a kedy, a najmä ako mu to povieš.
Niekedy mám pocit, že pravda je niečo subjektívne, a tak sa ťažko môžeme dovolávať objektivity pri jej hľadaní a nachádzaní.
Na záver si ešte dovolím jeden verš: 1.Jánov 5:6: Duch je, ktorý svedčí, pretože Duch je pravda.
