Nechcem sa teraz zaoberať politikou, či kampaňou, ale skôr faktom, že niektoré veci sa zdajú jasné, ale pri podrobnejšom skúmaní tak jasné vonkoncom nie sú. Jednou z takýchto vecí je aj postoj k práci. Keď sa o práci hovorí na verejnosti a vo všeobecnosti, tak takmer každý zdôrazňuje dôležitosť práce, a hovorí o tom ako chce pracovať. Ako náhle sa však zatvoria dvere kancelárie, alebo sa má jedinec chopiť lopaty a niečo reálne urobiť, zrazu jeho postoj k práci nie je taký jasný a priamočiary, a skôr by som povedal, že sa to blíži k tomu známemu „vtipu" : Práca je ten posledný spôsob ako sa dostať k peniazom. Nechcem teraz hovoriť, že ja som iný, alebo, že takýto postoj ľudí je nesprávny.
Predovšetkým mi ide o poukázanie na ten paradox, že postoj k práci, keď sa ma bezprostredne netýka a len o nej „teoretizujem" je diametrálne odlišný od postoja, ktorý mám/máme keď dôjde k „lámaniu chleba". Na poukázanie na túto problematiku použijem niekoľko krátkych príkladov z praxe:
Nedávno som bol v jednom resocializačnom zariadení, kde jeden človek kládol dlažbu a robil chodník, v tom čase už „pracovná terapia" skončila a tak ďalší 4ja chlapi, niektorí aj o hodne mladší, miesto toho, aby mu podali pomocnú ruku sedeli na lavičke a pozerali ako sa trápi. Prečo to tak bolo? Lebo z toho, že sa ten chodník spraví rýchlejšie nevideli pre nich osobne žiaden bezprostredný pôžitok, odmenu, a zároveň tam nebolo ani riziko, že ich za nerobenie stihne trest. V neposlednej miere pre nich dobrý pocit z dobre vykonanej práce nebol dostatočným motivátorom. Som si však istý, že keby sme o 2 hodiny neskôr hovorili o práci, tak by sa považovali za pracovitých.
Podobne v práci, keď sa jedná o urobenie niečoho navyše, tak sa vedú siahodlhé diskusie o tom, čo je koho povinnosť, a keď už mám urobiť niečo navyše, tak chcem z toho mať aj nejaký benefit, či odmenu. Ja však často urobím aj niečo navyše pre niekoho, a neočakávam od neho na oplátku žiadnu platbu, či protislužbu, aj keď keby mi pomohol nabudúce keď budem potrebovať pomoc zas ja, tak by som bol rád, a bolo by to myslím skvelé. Lenže ľudia tak nefungujú, musia byť presne stanovené pravidlá, lebo na dobrú vôľu ostatných sa zriedka dá spoľahnúť. A to práve podľa mňa súvisí s postojom k práci, ako k niečomu čo je len nutným zlom.
Nechcem teraz tvrdiť, že ja som dokonalý, a vždy som ochotný pracovať a urobiť aj ten krok navyše, lebo to tak nie je a aj sám som niekedy znechutený, alebo unavený, a tak nepodávam skvelé výkony. Druhý faktor, ktorý bezprostredne súvisí s postojom k práci, je to, ako človeka daná činnosť baví. Je jasné, že nie všetci môžeme robiť vždy len to čo nás baví. Je však skvelé ak jedinec vykonáva prácu, ktorá ho aj baví a napĺňa, potom pozitívne pôsobí aj na kolegov, a práca, ktorú robí je verím spravená lepšie ako keď je vykonaná človekom, ktorý sa k nej stavia ako k nutnému zlu.
Na podobnú tému, teda tému vykonávania činnosti, ktorá ma zaujíma a baví sme aj nedávno rozprávali s mojim šéfom, ktorý sa snažil práve poukázať na ľudí, ktorí vykonávajú to čo ich aj reálne baví a osobne napĺňa. Problémom na ktorý som v tejto súvislosti môjho šéfa upozornil je to, že bohužiaľ v spoločnosti sú niektoré profesie a činnosti považované za elitné, a sú aj patrične spoločensky či finančne ohodnotené, a zároveň sú činnosti, ktoré sú spoločnosťou ohodnocované slabšie. Spomínaná skutočnosť má značný vplyv na výber povolania a pôsobí popri faktoru nadšenia a osobného naplnenia z práce.
Na koniec som azda trochu odbočil od ústrednej témy môjho článku, aj keď práve tá miera osobného naplnenia pri výkone práce má súvis a značný vplyv na postoj k práci, a je asi hlavným dôvodom, prečo sú mnohí ľudia v práci nespokojní, a preto sa k nej aj stavajú ako k nutnému zlu.
