Ako dieťa som milovala figy, v lete som si ich nenápadne dávala namiesto raňajok. Starý otec učil prírodovedu, takže na povale sa sušili štósy herbárov a v letnej kuchyni bujneli exotické citrónovníky a figovníky...
Takže keď som zbadala čerstvé figy v stánku pri ceste, hneď som si kúpila plné vrecko. Napokon som ich musela zjesť sama - nikomu okrem mňa nevoňali detstvom, letom a prázdninami.
Ostrovné správy
Kikine články ma nakazili láskou k tomuto miestu ešte skôr, ako som ho uvidela naživo. Internetová komunikácia však nakoniec zlyhala, a tak som sa zmierila s tým, že si s Kikou ani tentokrát neštrngneme. No ona nás napokon záhadne vystopovala a uniesla na „opustený" ostrov. „Domov, sladký domov," povedal Alex, keď sme vstupovali do Kikinej oázy. Slovenské pirohy, točené pivo v malej krčme a šantiace deti...
A som rada, že sme si zase raz nepripili :-)
Dnes je ale horúco!
Poznám len niekoľko chorvátskych slov, no pripadá mi absurdné, že by som sa s Chorvátmi rozprávala po anglicky. A tak som nadšene miešala chorvátčinu so slovenčinou, čašníci a predavačky sa usmievali, najviac tá moja ovocná teta zo Sukošanu. „Hlavne, že si rozumieme," riekla a pribalila mi pár broskýň navyše. Nakoniec som už zvládala párminútovú konverzáciu o počasí aj o úrode olív. „Ty by si sa tu pokojne aj vydala," uzavrel môj muž, keď som sa znova zakecala pri stánku s ovocím.
Mačacia republika
Staré uličky Šibeniku na prvý pohľad pripomínajú talianske prístavné mesta, no sú tichšie, pokojnejšie, ospalejšie. A na druhý pohľad pôsobia ako mačacia republika. Mačky obsadili každé príjemné miestečko v tieni a každým svojím pohybom dávajú najavo, že mesto patrí im. Neboja sa, neutekajú pred dehydrovanými turistami - veď ony sú tu doma. Pokojne sa vyvaľujú, podriemkavajú a ak práve majú chuť, blahosklonne sa nechajú pohladkať. Keď strakatá mačka jedným okom „zavetrí" motýlika, inštinkt ju ženie dopredu, no po pár krokoch sa zastaví a lenivo sa usadí na schody. Je horúco - neoplatí sa.
Loď, ovce a šťastie
S knihami by som sa asi cítila doma aj v púšti. Kým trvá príbeh, celý svet sa dá na chvíľu vtesnať do malého obdĺžnika, tak akurát do dvoch dlaní. Piata loď Moniky Kompaníkovej a Hon na ovcu Harukiho Murakamiho - obidve o hľadaní. Rozmýšľala som nad nimi v bezútešnej zápche na ceste domov. Ak je zmysel v hľadaní a v ceste k cieľu, čo nám potom zostáva, keď sme konečne našli to, čo sme hľadali?
............................
............................
(Ne)povinné počúvanie:
