Vitalia Bella
Koniec sveta v Kyjeve
Keď vyrážam do Kyjeva, kolegovia mi s úsmevom radia: „Radšej zostaň iba v priestoroch letiska!" Na letisku Boryspil idú žarty bokom a naozaj hrozí, že si Ukrajinu tentokrát „vychutnám" len z okna príletovej haly.
Milujem neznesiteľnú ľahkosť bytia Zoznam autorových rubrík: Dva domovy, Stalo sa mi..., Z práce, Na ceste, Len môj názor, Bratislava, Súkromné

Keď vyrážam do Kyjeva, kolegovia mi s úsmevom radia: „Radšej zostaň iba v priestoroch letiska!" Na letisku Boryspil idú žarty bokom a naozaj hrozí, že si Ukrajinu tentokrát „vychutnám" len z okna príletovej haly.

Sú miesta, kde sa hneď cítime ako doma. Sveti Petar mi od začiatku pripadal akýsi povedomý, hoci som sa do Dalmácie vybrala prvýkrát v živote. Stačilo mi k tomu pár vecí: zelené figy, dobré knihy a ľudia - domov je v prvom rade o nich.

Cestujeme celú noc. Drieme sa mi, snažím sa odolávať mikrospánkom - neúspešne. Ešte šťastie, že som len pasažier...

Sprchový gél, šampón. Skúšam znovu pustiť vodu, ale ide len ľadovo studená. Beriem osušku a utekám do druhej kúpeľne (nech žijú apartmány s dvoma kúpeľňami!). Púšťam sprchu - tiež studená. Čo teraz? Všetci išli von, takže ak budem kričať od zimy, môžem vyplašiť akurát tak ospalých susedov. Dopoludnia je v Alicante mŕtvo, život sa začína až podvečer... Napadne mi - veď som na juhu Španielska, je január s príchuťou jari a včera som dokonca videla chlapíka, ako si bezstarostne pláva v mori... Nemôže mi byť zima. Nádych, dlhý výdych. Poďme na to!