Vitalia Bella
Nájdené v preklade (z neverbálnej komunikácie)
Staršia pani pri okienku váha: „Je to čistý propolis? A nemáte niečo lacnejšie?" Pár minút sa rozhoduje medzi troma fľaštičkami.
Milujem neznesiteľnú ľahkosť bytia Zoznam autorových rubrík: Dva domovy, Stalo sa mi..., Z práce, Na ceste, Len môj názor, Bratislava, Súkromné
Staršia pani pri okienku váha: „Je to čistý propolis? A nemáte niečo lacnejšie?" Pár minút sa rozhoduje medzi troma fľaštičkami.
Krátko po ôsmej ráno. Od lekárky bežíme do škôlky. Už som volala, že budeme meškať. Čakajú na nás, takže rýchlo odovzdám malého a opäť bežím - do práce...
Nebude to článok o tom, aká je dnešná mládež skazená - lebo nie je. A nie je to otázka veku. Už sa nám stalo, že sme s kamarátom uzemňovali v divadle aj ukecané štyridsiatničky...
Neverím horoskopom. Keď nám kolegyňa ráno s nadšením rozprávala, aký úžasný horoskop jej poslala veštica, počastovala som ju sarkastickými poznámkami. Som realistka. „Dobre, že ťa tu máme! Aspoň nás držíš trochu pri zemi," uzavrel debatu ďalší kolega.
U môjho lekára sa zvyčajne dlho nečaká. Aj keď má veľa pacientov, vie ich vybaviť rýchlo. Je dobrý odborník, má ľudský prístup a má výborne vybavenú ambulanciu. Keď som to minule opisovala svojej svokre, ktorá si u svojho lekára musí pomaly zaplatiť aj tlačivo na výmenný lístok, pripadalo jej to ako „niekde v Amerike".
Navarila som obed, uspala syna a môžem ísť. Dnes mám voľné popoludnie, naplánovala som si, že pôjdem podporiť Dúhový pochod, potom si u Baťu kúpim nové topánky a nakoniec skočím do kina...
Praha, zastávka MHD, okolo poludnia. Z električky vystupujú dvaja ukrajinskí robotníci, naťahujú sa o nejaké drobné. Dve ázijské turistky sa fotia pred zastávkou.
Na Františkánskom námestí je rušno ako ráno na školskom nádvorí. Deti zoradené do dvojíc sa prekrikujú, pospevujú si hity z rádia, tancujú... „Pssssssssssst!" ktosi dospelý.
Dnes ráno, okolo pol deviatej, blížim sa ku karloveskej Bille. Už z diaľky zbadám predavača Nota Bene, ako narýchlo vhadzuje do vozíka mincu a vyberá z neho niečo, čo si tam zrejme niekto zabudol...
Každý má občas pocit, že potrebuje vystúpiť. Mňa niekedy pochytí skôr túžba prestúpiť na vlak, ktorý som dávno zmeškala. Smutný večer a následne smutné ráno. V čakárni dobrú polhodinu skúmam na zemi papierik s uschnutou kvapkou krvi.
Predtým som si ich vôbec nevšímala, ale teraz mám pocit, akoby sa s nimi doslova roztrhlo vrece. Jedna si číta ošúchanú harlequinku, druhá listuje v čerstvom bulváre. Štíhla blondínka prefrčí okolo na kolieskových korčuliach, ďalšia upaľuje v bežeckom drese - zrejme trénuje na maratón.
Veľkonočný pondelok. Múzeum oravskej dediny v Zuberci. Môj muž nemá skanzeny príliš v láske, a tak sa očividne teší, keď nás so svokrou hneď pri vchode poriadne, „po oravsky" pooblievajú.
Ponáhľam sa, malého stráži manžel a ja súrne potrebujem lieky. Všetci sa ponáhľajú. O desať minút zatvoria a v lekárni ešte čaká dlhý rad.
Ráno vykuknem z okna - sneží. Bratislava, koniec marca... a snehová víchrica. Cítim sa pod psa, syn je ešte trochu chorý, takže ďalší deň v domácom väzení?
V sobotu pôjdem voliť. Nie preto, že verím v zmenu bla, bla, bla... Pôjdem, lebo to právo som nedostala zadarmo.
Syn už pár dní bojuje s virózou. Dnes dopoludnia, keď mi konečne unavený zaspal v náručí, chodím po byte po špičkách. Viem, že by ho zobudil aj padajúci špendlík. Až naraz...
Jeden obyčajný deň, minulý týždeň. Chystám sa na nákup a pri pohľade do peňaženky zažijem šok.
Na Starom ramene Dunaja sa začal roztápať ľad a vtedy sme tam prvýkrát objavili kačice a spolu s nimi labuť.
Hoci ešte nemám ani tridsať, dnešní tínedžeri ma presviedčajú, že už patrím do starého železa...
Už druhýkrát za tento týždeň som si v poštovej schránke našla oznámenie o uložení balíka. „Adresát nezastihnutý", stálo v ňom.