Ako nájsť cestu
Starobylé mestá sú ako otvorené knihy. Keď zablúdite, vždy sa môžete vrátiť o pár stránok späť alebo si nechať na niektorej strane záložku - orientačné body. Obchod. Reštaurácia. Alebo ľudia, ktorých stretávate každý deň. Miestni „bruškatí" ujkovia v najlepších rokoch, ktorí vždy podvečer družne kráčajú do najbližšej kafetérie, aby prebrali najnovšie klebety. Alebo „terapeutky", ako sme pomenovali miestne prostitútky. Majú svoje stanovište priamo na našej ulici. Postávajú v hlúčikoch či osamotene. Keď ideme okolo s malým, niektoré sa mu nadšene prihovárajú: „El niňo!" Svokra raz pri potulkách mestom zablúdila, a tak sa jednej z nich spýtala na cestu. Na ďalší deň si už mávali na pozdrav - ako staré dobré známe.
Tisíce odtieňov mora
Milujem mestá, ktoré voňajú grilovanými rybami, kebabom a sójovou omáčkou. Fascinuje ma intenzívna zmes rôznych kultúr, ktorá mi niekedy tak chýba v Bratislave. Arabské štvrte - reštaurácie s dlhými červenými nápismi a obchodíky s pestrofarebnými látkami. Presne na takej ulici bývame. Vojdem do jednej predajne. Šatky od výmyslu sveta. Desiatky regálov. Tisíce šatiek. Naoko si ma nikto nevšíma, takže sa dlho nerušene prehrabávam, privoniavam a ohmatávam. Napokon si vyberiem dve s najkrajšími odtieňmi mora. Modro-fialová mi pripomína rozbúrené večerné vlny. Druhá je zmesou zelenej, hnedej a šedej - ako more v daždi.
Viem po španielsky!
Ak niektorý jazyk neovládam dokonale, mám trému ním rozprávať. Ak však z jazyka neviem takmer nič, veľmi rada použijem aspoň tých pár známych slovíčok. S angličtinou v Španielsku nepochodíte. V reštaurácii dlho lúštime jedálny lístok. Keď sa nás čašník na niečo spýta, mám zvláštny pocit, že mu rozumiem, a tak prekladám ostatným. Neskôr sa už ani nesnaží používať tých pár anglických slov. „Veď seňora vie po španielsky!" ukazuje na mňa.
Preteky s vlnami
Alex sa tu cíti ako malý kráľ. Na prechádzke sa mu všetci priateľsky prihovárajú, okoloidúci ho vždy len tak mimochodom pohladkajú po hlave, v reštaurácii dostane vlastnú malú stoličku a príbor. Je v siedmom nebi. Naháňa sa s vlnami. Najprv sa za nimi tíško zakráda a potom zo všetkých síl a s rehotom uteká preč, aby mu nestihli obliznúť topánky. Pozerá sa. Počúva. A o pár dní, keď ideme okolo stánku s miestnou sladkou špecialitou (niečo ako naše fánky), už nadšene vykrikuje: „Prosím si curros!"
Možno prídu aj býky
Jedno ráno je v uliciach nezvyčajne rušno. Robotníci v zelených vestách dávajú na chodníky tri rady plastových stoličiek. Niekoľko ulíc sa postupne mení na improvizované pódium. Bude nejaký sprievod? Divadlo? Alebo sa tadiaľto preženie stádo býkov? Stereotypy nepustia :-) Večer sa začína karneval. Stratili sme pojem o čase - je predsa Troch kráľov! Sprievod trvá niekoľko hodín a okrem kráľov a ich suity sa predvedú aj miestni tanečníci, kapely, obrie nafukovacie dinosaury, rozprávkové postavičky a cirkusanti...
Na druhý deň je mesto dopoludnia ako vymreté. Občas narazíme na zmätených turistov. Obchody sú zatvorené. Ticho. Slnko. More.
Palmy na streche
Posledný deň prší. Pozeráme sa z okná na terasu s vysokými palmami. Rastú na streche poschodovej budovy. Rozmýšľam nad tým, ako je to vôbec možné. Musím to vedieť. Musím sa sem ešte vrátiť.
Keď pristávame na bratislavskom letisku, vidím z okná kopy topiaceho sa snehu a začínam sa cítiť prechladnutá. Svoje „morské" šatky môžem založiť do skrine. Musím si kúpiť ďalšie teplé šály. A naučiť sa po španielsky.
A ozvať sa ľuďom, ktorí mi chýbali.
(Fotky: Tomáš Bella a Vita Bella)
