Je to skôr o tom, že do divadla začali chodiť masy. Mnohé predstavenia sú už dlho dopredu vypredané. Nechodí sa však na Kareninovú, Hamleta či Fausta. Chodí sa na Miezgu, Latináka a Maštalíra. Vidieť naživo známe tváre z Partičky, Ordinácie či Profesionálov je veľkým lákadlom. A tak idú večer partie pubertiakov namiesto baru - do divadla.
V piatok večer divadlo Astorka praská vo švíkoch. V rade za nami debatujú štyri dievčatá o tom, či by ešte nestihli ísť na záchod - aj po zhasnutí svetiel. Na javisku sa objavujú herci. V rade za nami to ožíva:
„Pozri, Latinák fajčí! Aj ja si chcem zapáliť!"
Prichádza Szidi Tobias.
„To je baba alebo chlap?"
„Baba."
„Ale hovno!"
Obzriem sa raz, dvakrát. Hlasné komentáre pokračujú. Keď jednej zazvoní mobil, zdvihne a niekoľko minút vysvetľuje, prečo práve teraz nemôže telefonovať.
Nemám chuť robiť poriadky, chcem si užiť príjemný večer...
„Ja už nevydržím! Poďme na záchod!" napokon družne odchádza celá partička. Vydýchnem si.
Po asi štvrťhodine sa však vracajú a prichádza pointa:
„Čo povedal?! Že kokoti?!" nadšený rehot.
Opona padá.
...............................................
Divadelníci sa môžu tešiť, že majú vypredané. Baby sa môžu tešiť, že videli Latináka a Jakaba naživo. A tí ostatní sa môžu tešiť, že z toho mali aspoň niečo - napriek otravnej kulise.
Cestou domu mi muž povie: „Asi nemám rád komédie v divadle."
Nesúhlasím s ním. Komédie do divadla patria. Nepatria tam teľce.
