Ráno sa ako vždy ponáhľame do škôlky. A ako vždy meškáme. Čo z toho, že malý zvykne vstavať o šiestej - ani za dve hodiny sa nedokážeme vymotať z domu. Možno sa nám nechce do tej zimy a možno že je za tým nejaká moja vlastná „škôlkarská" trauma...
Dnes však budeme meškať o čosi viac ako inokedy. Sneh.
Brodíme sa veľkými sivo-bielymi kopami, vychutnávame si mrazivé vŕzganie - znie navlas rovnako ako to vo vianočnej rozprávke z detstva.
„Tam sú moje dievčatá," ukazuje malý na dve zababušené postavičky pred vchodom. „Dnes máme všetci overándy!" smeje sa.
Z diaľky pripomínajú neforemných snehuliakov - až na tie veselé „nezimné" farby.
Električky teraz jazdia mäkko, ticho, nečujne, ako drevené sane. Zaborené až po členky v snehu.
Lenivo sa ponáhľam. Šmýkam sa po neodhrnutých chodníkoch a omylom nastúpim na nesprávny autobus - namiesto Petržalky takmer skončím v Mlynskej doline. Nevadí...
Pozorujem ľudí, usmievame sa na seba, len tak popod fúzy. Všetci máme smiešne farebné čapice - v zime to vôbec nie je trápne. V zime sa smie hocičo. Obrie snehule, strakaté šály i smiešne brmbolcové čapice.
Pestrofarebný dav pracujúcich. Šmýkame sa, padáme, vstávame a ideme ďalej. Pár krokov predo mnou sa traja dospeláci guľujú a ja leziem do snehu, aj keď by sa asi patrilo ísť po odhrnutom chodníku. Pozorujem stopy v snehu.
V zime máme všetci k sebe bližšie. Možno preto, že sa túžime trochu zohriať.
Odpúšťame, zabúdame, zatvárame oči a zhovievavo mávame rukou. Chceme byť dobrí a veľkorysí.
Stretávame sa, objímame sa a máme nebezpečne zarosené oči. Koniec roka nám pripadá pomaly ako koniec sveta. Chceme byť so všetkými zadobre a načistom.
Svet sa však tak ľahko neskončí a my zostávame rovnakí.
Oči máme nebezpečne zarosené. Možno je to tou zimou. A „možno že je to len sneh, čo rozsypal sa a letí..."
(Záverečný citát - M. Válek: Možno)
