Popoludní sa trochu vyčasí, rýchlo sa vychystáme a sme vonku. Susedka pred vchodom nadáva na poštárku, radšej berieme nohy na plecia.
Na nadchode nás dobehne dôchodkyňa so psom. Biely maltezák si to namieri rovno k nám.
„Ku mne, moja, ku mne! Chlapček by sa mohol zľaknúť!" zo všetkých síl ťahá za vodítko.
„Pokojne ju pustíte, nezľakne sa." Pes na nás nadšene vyskakuje. Hladkám jemnú bielu srsť: „Aj my sme kedysi mali takého, ale nebol taký priateľský". Spomienka na vzdialené detstvo.
„Naša je dobručká! Máme dvoch vnukov, ale stále nám chýbala vnučka. Tak teraz ju máme," smeje sa.
V lekárni je dusno, rad až ku dverám. Konečne platím.
„Jedenásť eur."
Lekárnička berie len 10-eurovú bankovku, minca zostáva ležať na pulte. Beriem si lieky a čakám.
„To jedno euro ste mi dali navyše. Je vaše!" pozerá na mňa prekvapene.
„Nie, dala som vám správne."
„Ježiš, ďakujem, máte pravdu! Dnes mi to nejako nemyslí. Asi mám nízku glukózu."
V stánku si kupujeme fornetti. Pred obchodom postáva predavač Nota Bene. Ani ma neosloví, len sa nám stretnú pohľady.
„Dobrý, toto číslo už mám... Ale nevadí - zoberiem si ho," vyťahujem mince.
„Viete, že ste dnes prvá, kto si ho kúpil? Ak by som mal nejaký darček, tak vám ho určite dám!" podáva mi časopis.
„Žeby finančná kríza?", pýtam sa, ale nie nahlas.
„V májovom mi možno uverejnia článok," vraví na rozlúčku.
„Naozaj? Budem sa tešiť."
Všetko dobre, kolega. Ja aspoň nemusím riešiť, či mi to uverejnia.
Konečne trochu jarného slnka, ale hneď aj zapadá. Ideme domov. Nohavice mám od psích chlpov, ruky od čokoládových koláčikov, glukózu v norme...
A darček?
