Nebola úplne biela, skôr taký „špinavý blond", ale vyzerala nádherne a vznešene.
Čím ich nakŕmiť? Zamierili sme k najbližšiemu stánku s ovocím:
- Prosím si dva čokoládové croissanty. A nemáte náhodou ešte niečo... podobné?
Mladý predavač mi ochotne predviedol celý sortiment sladkostí a ako zlatý klinec programu vytiahol veľkú bábovku zabalenú v lesklom igelite.
- Viete, ja som chcela niečo pre kačice...
- Tak to by bolo trochu drahé krmivo, ale určite by im chutila.- zasmial sa.
Kačiciam teda museli „stačiť" croissanty. Nepohrdli ani kúskom, len labuť sa nechcela ani za svet pohnúť z bezpečia svojho malého roztopeného jazierka bližšie k brehu. Musela som vybrať drobca z kočíka a v snehu sa s ním prebrodiť až k vode. Napokon sa mi podarilo dohodiť pár kúskov až k nej.
Už sme boli na odchode, keď sa na ľade zjavila trojica chalanov. Mohli mať tak 10-12. Bežali po ľade a skúšali jeho pevnosť palicami.
- Musíme sa ešte vrátiť, veď čo keby sa niekto prepadol pod ľad? - povedala som malému, otočila kočík naspäť a z brehu sledovala chlapcov.
- Maťo, pozri, labuť! A nemôže ujsť!
Všetci traja zamierili k labuti, ktorá sa nakoniec odvážila opustiť svoje bezpečné „jazierko" a plávala popri brehu, po úzkom roztopenom potôčiku.
Jeden z chlapcov sa ju pokúsil udrieť palicou. Labuť sa dala na útek, chlapci ju prenasledovali po ľadovej kryhe.
Bleskovo som zabrzdila kočík, chytila malého na ruky a bežala po snehu za nimi...
Labuť však bola našťastie rýchlejšia, chlapcom sa na ľade šmýkalo, a tak im stihla ujsť do svojho „jazierka", kde by už na ňu nedočiahli.
Chlapci to vzdali a odchádzali do diaľky, za ďalším „dobrodružstvom"... Stála som zaborená v snehu, srdce mi búšilo, lapala som po dychu...
Na druhý deň sme doniesli kačiciam staré pečivo. Labuť tam už nebola.
