Vonku počujem hlasný akordeón, bežím k oknu - moderne oblečený mladík pozerá do okien a hrá ako o dušu! Klasický repertoár žobrajúcich muzikantov, ktorých v poslednom čase vídať v bratislavských električkách.
Pomaly kráča po chodníku, zastavuje sa rovno pred našim vchodom - a koncert môže začať.
Šprintujem skontrolovať malého, zatiaľ spí, ale akordeón počuť, ako keby hral hneď vo vedľajšej izbe. Čo mám robiť? Hľadám peňaženku. „Hodím mu nejaké drobné a poviem, nech ihneď zmizne a nebudí mi dieťa!"
Hneď si však uvedomujem, že je to úplná hlúposť. Veď zajtra sem príde celý orchester, aby mi predviedli svoje umenie presne v čase, keď malý spí! A navyše, ako mu to vysvetlím? Rukami nohami? Veď po rumunsky neviem ani pozdraviť. Ešte si nebodaj pomyslí, že chcem prídavok!
Akordeón neutícha, syn sa nepokojne prehadzuje. Hľadám foťák. „Postraším ho políciou, veď na takéto koncerty určite nemá povolenie!" V duchu si už predstavujem naše rozbité okná. „Kašlem na okná! Keď mi teraz zobudí malého, už ho do večera neuspím..."
Bežím k oknu a foťákom mierim rovno na samozvaného umelca, ale vtom sa mladík nečakane otáča a ide preč!
Ešte asi 10 minút stojím na stráži pri okne a rozmýšľam, čo spravím, keď sem príde nabudúce.
Ale vzduchovku si kupovať naozaj nemienim.
