„Ešte včera tu bola dvadsaťeurovka a teraz... nič! Hádam sa nevyparila!" Snažila som sa v mysli do detailov zrekapitulovať celý predchádzajúci deň. „Naposledy som ju videla... keď som platila v stánku s ovocím."
Nakupujem tam často a rada. Majú dobrý výber, primerané ceny, a hlavne - predstavte si prototyp dobrého predavača - milý, úslužný a primerane "ukecaný".
Čo sa teda vlastne stalo?
Nakúpila som a keď som sa chystala zaplatiť, vytiahla som dvadsaťeurovku.
- Počkajte, možno ešte nájdem nejaké drobné, - začala som loviť v peňaženke.
- Pozor na tú bankovku, nech vám neodletí! - predavač mi zatiaľ dával nákup do väčšej tašky.
Drobných bolo akurát dosť, tak som zobrala nákup a ponáhľala sa domov.
„Určite mi vypadli vtedy pri platení a už sú definitívne preč..." napadlo mi. Dvadsať eur však nie je 20 korún, a hoci som sa už s nimi v duchu rozlúčila, rozhodla som sa predsa len skúsiť šťastie.
Keď som sa blížila k stánku, predavač mi už z diaľky mával:
- Viete, čo ste si tu včera zabudli? Dvadsať eur! Zapadli pod letáčiky na pulte a ešte šťastie, že po vás prišla moja známa a zbadala ich tam, - podával mi s úsmevom bankovku.
- Ďakujem. Viem, že niekto by sa možno na vašom mieste zachoval inak. Stačilo povedať, že ju asi naozaj odfúkol vietor...
- Ále, veď ja to nepotrebujem. Ani túto prácu nerobím pre peniaze. Jednoducho ma baví...
Tak túto vetu som ešte nepočula od žiadneho predavača! Ešte raz som mu poďakovala a nešťastnú bankovku som radšej hneď premenila na ovocie a iné dobroty. Na záver som si ešte vypýtala tú najväčšiu čokoládu, a pri odchode som ju opäť „zabudla" na pulte - lenže tentokrát zámerne.
Ak sa niekedy vyberiete pešo na bratislavské Dlhé Diely, na rohu Tománkovej a Kolískovej je taký nenápadný ovocný stánok...
