Na jednej drevenici zbadáme nápis Výstava kraslíc. Vchádzame - nech má Alex pravý veľkonočný zážitok. V prítmí zbadáme maliarku sklonenú nad prácou a my si zatiaľ pozeráme obrazy rozložené na stoloch.
Hneď prvý vo mne vyvolá zimomriavky. Veď ho poznám! Tá istá technika, podobný motív, len iná farebnosť a iná téma. Iba že ten „môj" visí u nás doma v obývačke. Kúpili sme si ho pred štyrmi rokmi na výstave v bratislavskej Inchebe. Hneď nám padol do oka a hoci je na ňom náboženský motív, očaril aj môjho neveriaceho Tomáša...
Ešte sa pre istotu pozriem na meno na vizitke - áno, je to „naša" maliarka!
„To sú vaše obrazy, však? Viete, že jeden máme už pár rokov doma?" idem rovno na vec.
„Naozaj? Tak to ma veľmi teší!" je očividne prekvapená.
„Bol to prvý obraz, ktorý sme si kúpili do svojho bytu. A každý ho u nás obdivuje!"
„Ako sa volá?"
„Svätá rodina. Kúpili sme si ho ešte skôr, ako sa nám narodil syn. Mám pocit, že úplne zapadol do našej domácnosti..."
Potom sme si už len ďakovali, priali všetko dobre, usmievali sa...
Keď sme z múzea odchádzali, môj muž sa ma vôbec nepýtal, aký málo zmysel prebrázdiť za dva dni už druhý skanzen...
Milujem podobné náhody, ale niektoré si aj sama rada naplánujem.
Nechcem pritom veľa.
Chcem len občas náhodou stretnúť svoju obľúbenú maliarku...
Chcem ísť so svojím naj básnikom na Hamleta a potom si s ním do polnoci skákať do reči a „ohovárať" našich hercov...
Chcem opäť pozvať na obed svojho obľúbeného rapera a nechať ho, nech si dve hodiny stavia s Alexom hrad z lega...
A chcem každý večer pobozkať svojho naj novinára, keď sa vracia unavený z práce.
Áno, tak „málo" mi stačí ku šťastiu.
