Blíži sa miestny pijan, začína rozhovor s paňou v strednom veku.
PIJAN (smerom na turistky): „Čo sa tu škeríte? Choďte si domov pestovať ryžu!"
Turistky zmätene utekajú preč. Z odstaveného taxíka vystupuje vodič.
TAXIKÁR: „Čo kričíš? Čo ti spravili?"
PIJAN: „Nič, len som desne naštvaný!"
TAXIKÁR: „Tak si nevylievaj zlosť na cudzích ľuďoch!"
PIJAN: „Tak to máš, vole, pravdu..."
Dvaja Ukrajinci sa chvíľu dohadujú o tom, že by si zaslúžil dostať po papuli. Idú za nim. Držia ho za ramená a dohovárajú mu.
UKRAJINCI (na záver): „...inak dostaneš po hube! Panimaješ?"
PIJAN: „Panimaju!"
Miestny pijan smeruje preč zo zastávky, po pár krokoch ho zastavuje policajt. Dlhú chvíľu mu dohovára.
Prichádza električka.
Opona padá.
Potlesk.
....................
Už v električke som si spomenula na to, ako mi pred pár rokmi na autobusovej stanici v Košiciach vynadali do ukrajinských ku****. Len preto, že ma počuli, ako sa s kamarátkou rozprávam v rodnej reči.
Odvtedy sa mi to nestalo. Možno preto, že keď na ulici telefonujem s mamou, vždy trochu stíšim hlas. Alebo preto, že keď niekam cestujem sama, neznámym ľuďom sa radšej predstavujem ako „Zuzka". A keď sa ma klebetná suseda asi stýkrát pýta, odkiaľ pochádzam, odpovedám neurčito: „Z východu".
Nebojím sa, že by mi niekto vynadal, a nepotrebujem, aby sa ma niekto zastával. Poradím si aj sama.
Ale niekedy chcem mať jednoducho pokoj. Asi ako všetci.
