Rodičia nervózne prešľapujú, fotia, točia, telefonujú...
Dievčatá tancujú a mávajú bielymi sviečkami ako mažoretky svojimi paličkami. Chlapci sa hrajú na vojakov, mieria na seba dlhými sviečkami: „Pif - paf! Zabil som ťa!" Potom sa sviečky menia na meče, rytieri sa naháňajú, vrážajú do seba a hlasno sa smejú.
„Psssssssssst!"
Prichádzajú dve mníšky a prihovárajú sa deťom. Tie na chvíľu stíchnu, počúvajú pokyny, pýtajú sa. Pristavujú sa zvedaví turisti, vyťahujú foťáky a kamery. Deťom je to jedno, nehrajú, nepózujú, nevšímajú si ich.
Ale naraz... „Jeho, černoch!" všetky detské oči sa naraz zamerajú na jediného okoloidúceho. „Herci" sa menia na „divákov". Nadšene komentujú, udivene otvárajú ústa, prekvapene „jejkajú"...
„Psssssssssssst!"
Námestím sa náhle rozozvučí prenikavé hlučné vrčanie. Stavbári miešajú betón. Vrčanie na okamih stíchne: „Do pi..!."
Rodičia sa nervózne mrvia. Deti začínajú netrpezlivo odrátavať: „Štyri, tri, dva, jeden! Do útoku!" Smiech.
„Psssssssssssst!"
Prichádza brat: „Mám trému rovnako ako vy... Len pred deviatimi rokmi... Dnes sme sa tu zišli..."
Deti však netušia nič o tréme, netrpezlivo čakajú na jediný pokyn: „Poďme!". Dvere sa otvoria, snehobiely had sa vzrušene zamrví, pohne sa a postupne mizne vo dverách kostola.
Turisti si balia foťáky a úsmevy a neochotne, váhavo sa poberajú loviť ďalšie neopakovateľné okamihy sobotňajšej Bratislavy.
