Keď sa vyberiem von sama, chalani z nášho vchodu ma zdravia „Čaaaaau" a premeriavajú si ma pohľadom. S kočíkom sa však náhle mením na tetu, ktorú treba slušne pozdraviť a pridržať jej dvere.
Vystupujeme z výťahu... Pribehne chlapec, chytí dvere a pomáha mi s kočíkom. Podľa výzoru mu tipujem dvanásť - trinásť. Hoci už má očividne namierené domov, ponáhľa sa pred nami ku vchodovým dverám, otvára a čaká.
- Ale ja ešte musím vybrať poštu.
- Nevadí, ja počkám!
Kým ja navliekam malému čiapku a rukavičky, chlapec si čupne a zabáva drobca opičkami. Žasnem... Pripadám si tak trochu ako babka, ktorej sa ujal Timur a jeho družina...
Vonku sa nechtiac dostávame do snežnej "prestrelky" dvoch školákov. Keď ideme okolo, zasiahne ma jedna "zblúdilá" guľa. Ignorujem - veď to nespravili naschvál. Jeden zo „strelcov" však pribehne za nami:
- Prepáčte, nechcel som...
- Ale, veď sa nič nestalo!
Nechápem...
Ideme okolo futbalového ihriska. Asi 14-ročný chlapec sám strieľa góly do prázdnej brány:
- Podali by ste mi tú loptu?
Ukazuje na loptu, čo sa vykotúľala cez dieru v sieti.
- Jasne, ak sa mi to podarí... Rukou pridržiavam kočík a pravačkou triafam loptu presne do diery.
- Vidíte, podarilo sa! Nezahrá si malý so mnou?
- Malý? Veď ešte ani nevie poriadne chodiť!
- Nevadí, vy mu pomôžete.
Ďalšie dve hodiny tak trávime strieľaním gólov a rozprávaním o známych futbalistoch. Keď ho sledujem, ako pomáha malému, aby nespadol, spomeniem si na Holdena Caulfielda z Kto chytá v žite...
Drobec je taký nadšený, že ani nepýta jesť. Odchádzame za tmy.
- Vyčistite si aj vy večer čižmičky?
- Prečo? Nechápem.
- Veď zajtra je Mikuláša!
Úplne mi to vyletelo z hlavy. Asi som už definitívne dospelá...
Vyberám z tašky sladkú tyčinku a nenápadne ju hádžem na chlapcovu bundu na lavičke.
