Tie dve majú rozcuchané vlasy a vyťahané tepláky, ale tá tretia - ó, pri pohľade na jej ihličky, ma chytá v lýtku krč!
Ale všetky majú niečo spoločné - tlačia pred sebou kočík...
A ja tu len tak sedím, pozorujem syna, ako stavia svoje prvé piesočné hrady. Čítam si Núdzový východ a píšem si do zošita novú báseň. Niekto si možno pomyslí, že sa pripravujem na skúšku, alebo chystám pre manžela nákupný zoznam. Iný si možno zaťuká na čelo.
Ale keby som tu nemala svoje dieťa a svoj zošit, asi by som si pripadala ako na večierku, na ktorý ma nepozvali, ale ocitla som sa tam len nejakým podivným nedopatrením...
Nie, určite nie som dobrá „kamarátka do piesku". Neviem sa rozprávať o zrazených kašičkách a zlacnených plienkach. A neviem sa tiež polhodinu rozčuľovať nad tým, že ten piesok tu snáď nikdy nečistia a trávnik vôbec nekosia...
Ale keď sa míňame s kočíkmi na úzkom chodníku, takmer vždy sa na seba usmejeme.
Vieme svoje.
(Venované Andrei, mne a iným menej adaptabilným... Ale tiež Martine, Soni, Monike a ďalším, o čosi adaptabilnejším.)
