Nezapisujem si tie „najlepšie výroky", neodkladám prvé čarbanice - stačí mi, že som pri tom.
„Keď ja budem veľký a ty malička, naučím ťa jazdiť na bicykli!" sľubuje mi občas. Potom mi zase rozpráva o tom, čo všetko robil, keď bol veľký. A ja neviem, či sa mám na tom iba zasmiať, alebo mám začať veriť na reinkarnáciu!
Vždy keď ideme k lekárke, chce tam nechať niektorú svoju hračku - vraj pre iné detičky. Minule sa rozplakal, lebo sme autíčko „pre iné deti" zabudli doma...
......................
Keď ho nedávno muž vyzdvihoval zo škôlky, učiteľka sa ho spýtala: „Alex má sestričku? Stále nám rozpráva, že má sestru v Afrike..."
Redamptu sme si „adoptovali" na diaľku ešte predtým, ako sa narodil. Vie, že to nie je jeho skutočná sestra, ale často sa na ňu pýta.
„Keď budem veľký, pôjdem ju pozrieť do Afriky!" hovorí.
To však bude oveľa neskôr. Zatiaľ riešime prvé škôlkarské lásky, rozbité kolená a bežné detské choroby. Rád vystrája - ako všetky deti - a potom sa ma vždy príde opýtať, či sa naňho nehnevám.
....................
Dnes vonku sneží ako v Perinbabe, liečime kiahne a hráme sa Človeče.
Kiahne sú akási bezplatná terapia pre obidvoch.
"Počkaj, ty to nevieš hrať. Ja ti to vysvetlím!" opravuje ma.
Už teraz dokáže byť veľmi presvedčivý. Rozmýšľam nad tým, aký asi bude, keď bude veľký. A celkom sa na to teším.
