Cestou na zastávku hľadám v kabelke rukavice. Z bočného vrecka vyťahujem lesk na pery a maľujem sa, len tak naslepo - mám už v tom prax.
Práve mi ušla električka, opäť teda lovím v kabelke a hľadám čapicu... Vtom sa mi niekto dotkne ramena:
„Prepáčte, viete, že máte odopnutú kapucňu?"
„Áno? To nevadí..." odpovedám a snažím sa ten otravný kúsok úplne odopnúť, aby som ho tiež mohla schovať do kabelky bez dna.
„Nenahneváte sa, ak vám ju pripnem?" pýta sa ma. Šesťdesiatnička, láskavé oči.
Usmejem sa a podvolím sa jej pokojnému hlasu. Vyzlieka si rukavice a vráskavými prstami začína pripínať kapucňu - cvok za cvokom:
„Som bývalá krajčírka a škrie ma, keď vidím mladú ženu neupravenú. Asi ste sa ponáhľali..."
„Áno, boli sme so synom na očkovaní, potom sme leteli do škôlky a teraz zase do práce... Som rada, že som nevybehla z domu rovno v papučiach!"
Počúva a usmieva sa, zhovievavo ako moja babka. Jedným okom pritom kontroluje, či nemám ešte nejaký rozopnutý gombík či rozviazanú šnúrku...
A moje srdce nenápadne prechádza z cvalu do kroku.
