Prvé veci, na ktoré si spomínam, som zažila asi ako trojročná.
Pamätám si svoj prvý deň v škôlke - žlté lístie, sestra sa hrá s bábikou, mama má biele košeľové šaty a dlhé vlasy zopnuté v cope. Keď zatvorí bránku, s plačom utekám za ňou...
Pamätám si, ako nás starí rodičia nosili na veľkých kopách sena, ktoré prenášali na drevených „nosidlách" zo záhrady do stodoly. Niekto sa potkol a ja som skončila spolu so senom na hnojisku. Dobre si pamätám, ako ma vyhrabávali spod sena a potom dlho umývali v ľadovej vode...
Pamätám si, ako som sa učila jazdiť na bicykli, sestra spadla a rozsekla si bradu - ešte aj dnes má ako spomienku malé jazvy. Rodičia si doteraz myslia, že sme sa nevozili vonku po ceste, ale len vo dvore a že za všetko môže kocúr, ktorý sa jej priplietol do cesty...
Z raného detstva si pamätáme tie najsilnejšie zážitky - vybočenie z rutiny a stereotypu.
Alebo aj úplne bežné veci, ktoré sa opakujú so železnou pravidelnosťou, deň čo deň, rok čo rok. Napríklad ako s otcom oberám hrozno - stojím vysoko na rebríku, pozerám sa na holuby na streche a ruky mám lepkavé od hroznovej šťavy... Alebo ako v záhrade zbierame orechy - šupky mi farbia prsty na čierno a v škole mi je potom do plaču, keď musím učiteľke vysvetľovať, že sa to naozaj nedá umyť.
.....................................
Bratislava vonia mokrým lístím a pečenými gaštanmi. Pár dní na dedine je teraz pre mňa vybočením z mestského stereotypu.
V starom dome vŕzga drevená podlaha, cítiť dym, vlhké drevo a pečenú kačicu.
Oberáme jablká. Púšťam sa do práce s takou vervou, až ma kamarát musí krotiť: „Si na jabloni, a nie na hrazde!" Strom za stromom, rad za radom... Na druhý deň budem mať svalovicu ako po hodine intenzívneho posilňovania, zatiaľ však o tom neviem.
Prepravky sa plnia jablkami, jedno dávam Alexovi - neumyté, rovno zo stromu. Aj on trhá jablká zo spodných vetví a potom sa uteká pozrieť, ako tatino kosí trávu...
Vôňa mokrej ďateliny, orechových šupiek a rozdrvených jabĺk. Malý naháňa sliepky, prítulného psa volá Dráčik a polodivého kocúra Mačka. Viem, že večer si opäť nebude chcieť vyzuť gumáky...
.......................................
Keď ho po víkende opäť vediem do škôlky, rozmýšľam nad tým, čo si bude pamätať, keď vyrastie. Prvý deň v škôlke, ktorý som prežívala viac ako on? Osemdesiatročnú prababku, ktorá sa s ním rada hrá na strašidlá? Vôňu pečených gaštanov, opadaných jabĺk a pokosenej trávy?
Krehké bubliny šťastia, ktoré si na jeseň starostlivo zakonzervujeme do pamäte, aby sme si ich mohli raz otvoriť - v zime, alebo aj o mnoho rokov neskôr.
