Som druhá v poradí. Mladá žena za mnou netrpezlivo prešľapuje a keď si tá „váhavá" pýta ešte aj echinaceu, rozčúlené prevracia oči. („To nemyslíte vážne! Všetci sa ponáhľame.") Ja mám čas.
Mrazivé februárové ráno. Na zastávke dve po nos zababušené postavy. Pozeráme sa striedavo na rozpis električiek a jeden na druhého - chápavo, takmer spiklenecky. („Dnes je ale kosa!") Po niekoľkých minútach prichádza električka, vítajú ju tri páry prekvapených očí: „Čože? Len jeden vozeň?!"
Horko-ťažko sa natlačíme dovnútra. Hľadám miesto, kde by som sa mohla chytiť. Pretlačím sa do úzkej medzery pri oknách, na hornú tyč poriadne nedočiahnem, snažím sa teda chytiť operadla - aspoň končekmi prstov. Stačí jedno zabrzdenie a môžem skončiť rozčapená na „susedoch". Muž v čiernom, ktorého som doteraz vnímala len periférnym videním, si premeria mojich 158 centimetrov, potom si prehodí tašku do druhej ruky a uvoľní mi „držadlo".
Pozriem sa mu do tváre. Jemný pohyb kútikmi úst.
