Popoludní nás kolegyňa zavolala na „šou". „Chcete vidieť chlapíka s trúbkou?" spýtala sa. Jasné, že chceme! Prázdna kancelária, obrovské okná s výhľadom na železnicu. Dole zbadáme postavu. Muž v tmavom obleku, na zemi kufor, v rukách trúbka. Otvoríme okno - miestnosť sa naplní hudbou.
Stojí len pár metrov od koľají. Je to zvláštne - nikdy tam nikoho nevidíme, len tie vlaky. Nastane rozruch: „Čo tam robí? Nešibe mu? Čo ak strihne rekviem a skočí pod vlak?"
Aj tak sa už chystám domov, navrhnem teda, že to pôjdem „overiť". Vraj som šialená žena. „Čo mi môže spraviť?" namietam. So svojím orientačným (ne)zmyslom mám skôr obavu, či tam vôbec trafím....
Obchádzam štvorvežový kolos a nakoniec som pri koľajach. V diaľke vidím „muzikanta". Tmavošedý oblek, taška s notebookom a puzdro na trúbku. Idem rovno k nemu, trúbku má v rukách, ale už nehrá - je očividne zaskočený.
„Prepáčte, môžem sa vás spýtať, čo tu robíte?"
„Veď vidíte - hrám," odpovedá po česky a ukazuje mi na trúbku.
Keď hovorí, občas trochu bočí pohľadom. Napadne mi, že má niečo z Doktora Housa.
„Ste hudobník?" pýtam sa.
„Kdeže! Naozaj to znelo ako hudba? Robím konzultanta, trúbka je len koníček. Keď niekam cestujem, beriem si ju so sebou. Nedá sa len pracovať, treba mať aj nejaký únik..."
Dnes vraj mal nejakú prácu v našej budove, teraz čaká na kolegu a kráti si čas hraním. Našiel si miesto v závetrí a vôbec mu nenapadlo, že ho tu niekto môže počuť:
„Je to budova plná kravaťákov, tak som nechcel nikomu prekážať..."
„Veď aj vy máte kravatu!" ukazujem s úsmevom na jeho viazanku, ledabolo prehodenú okolo krku. Z okien kancelárií nám mávajú nejakí ľudia.
„Pozrite sa - máte aj publikum. Určite ste im spríjemnili deň," lúčim sa.
Všetko je v poriadku - pod vlak určite neskočí. Možno nie je v poriadku vidieť za všetkým zvláštnym potenciálny problém. Ale keby som za ním nešla, určite by ma celý večer trápila otázka: Čo ak skočil?
Pomaly kráčam na zastávku a opäť počujem hudbu.
.....................................
V autobuse si ukradomky čítam knihu, ktorú má v rukách pani sediaca podo mnou. Kapitola má názov: Óm ako iniciácia do mantrickej energie. Cestujúca, čo sedí na sedadle pred ňou, si zase prezerá akési tabuľky s číslami a krivkami...
Racionalita verzus absolútna iracionalita.
„Keď budem veľká, kúpim si klavír," napadne mi.
