Pokladnička s výzorom milej babičky. Už len zásteru, kockované papuče a misku s čerstvými voňavými buchtami!
Samé „prosím, moja" a „ďakujem, moja" a „príjemný deň"... A naraz:
- Ten cesnak ste mi naúčtovali dvakrát!
- To nie je možné! Ukážte blok... - výraz urazeného psa, ktorému práve zobrali kosť.
Chvíľu sa naťahujú, pokladnička napokon vracia peniaze.
- Bože, veď som skoro nič nekúpila a platím skoro tisícku! - druhá zákazníčka.
- No, aj mňa niekedy ide poraziť, koľko toho v obchode miniem! Zoberiete jednu tyčinku, druhú tyčinku a už je to stovka....- s úsmevom prikyvuje pokladnička.
Platím a pre istotu si hneď kontrolujem blok. Namiesto jedného vína mam naúčtované dve rovnaké.
- Naúčtovali ste mi dve vína namiesto jedného.
- Nie! Určite ste mali dve, veď som ich videla na vlastné oči! Tu stalo jedno a tu druhé.
- A tu je moja igelitka. Syr, chlieb, jedno víno... Kde mám teda to druhé?
- Neviem, ale určite ste ho vykladala na pult! - je neoblomná.
- Dobre. Mám ho teda v kabelke 10 x 15, alebo som ho už vypila?
To už prichádza vedúci, zbadá moje veľké tehotenské bruško, vynadá pokladničke a vracia mi peniaze...
December 2008. BILLA. (O poldruha roka neskôr a o 300 metrov ďalej...)
Vykladám nákup na pokladničný pas. Vpredu počujem:
- Naúčtovali ste mi dve smotany a ja mám len jednu!
Zákazníčka podáva pokladničke igelitku a blok.
- To nie je možné! Určite ju niekde máte! - chvíľu sa prehrabáva v taške.
Ľudia v rade sa nepokojne mrvia. Druhá smotana nikde. Dobre známy výraz urazeného psa, ktorému práve zobrali kosť:
- Dobre, tu máte tých 16 korún! Čo si myslíte, veď padám z nôh od únavy, som tu od siedmej a ľudí mračná!
Áno, je to v podstate taká milá babička. Už len zásteru, kockované papuče a misku s čerstvými voňavými buchtami...
