Cestou z práce som vyzdvihla dcéru zo školy a o pár minút sme stáli pred bránou do podzemnej garáže. Bohužiaľ dvere sa neotvorili. Tak som zahromžila na susedov, kto zase čo pokazil a začala hľadať voľné miesto na ulici. Našťastie ešte nebola večerná špička, tak sa nejaké miestečko našlo. Doma v našom bytíku skúšam zapnúť svetlo na chodbe a nič. Ahaaa, tak tu je pes zakopaný, brána v garáži nešla, lebo nemáme elektrinu zrejme na celom našom malom sídlisku. Nič som si z toho nerobila, veď to hádam vydržíme.
Chvíľu na to sa moja dcéra pýta: „Môžem si pozrieť tú sľúbenú rozprávku?” V duchu som sa zasmiala, že sedemročnému dieťaťu ešte nedochádzajú súvislosti. Dcérke to ale rýchlo došlo a tak so zamračenou tvárou zamierila do detskej izby. „A čo budeme robiť, keď celý večer nebude svetlo?” Usmiala som sa a odpovedala: „Pôjdeme spať so sliepkami, ako to robili kedysi prababka a pradedko.” Malá s odutou tvárou vybrala papier, farbičky a začala kresliť.
Ja som sa vošla do kuchyne. Ok, čo teraz? Variť nemôžem mám elektrický sporák... Dala by som si kávu, rýchlovarná kanvica je tiež nepoužiteľná. Prešla som do kúpeľne, kopa prádla naznačovala, že práčka by mala čo robiť. Bohužiaľ aj tá musí mať momentálne voľno. V spálni sa na mňa „ceril” kôš s opratým prádlom, bohužial ani jemu som bez elektriny nevedla pomôcť. Žehličku na žeravé uhlíky som naposledy videla pred pár rokmi v skanzene slovenskej dediny... Vysávač v kúte som tiež upokojila, že ho zatiaľ trápiť nebudem. Sedím v obývačke a rozmýšlam, čo robiť. Zavolám mame? Super myšlienka, každý rozhovor s ňou mi je vzácny, delí nás skoro 1000 km. Chytím do rúk telefón, rozsvieti sa display a na ňom svieti „stanica nedostupná”. Ja som ale blbá, telefónujeme cez internet a kedže neide modém, neide internet ani telefón... Aj počasie sa proti nám spiklo, leje ako z krhly, takže prechádzku alebo šport na vzduchu musíme oželieť. Pred chvíľou som sa smiala z dcéry, a už je to tu. Ani ja neviem čo robiť. Našťastie je leto a vonku nie je ešte tma, zahľadím sa na poličku s knihami a vyberiem jednu už dlhšie rozčítanú...
Po hodinke čítania, vyletím z pohodlného gauča ako raketa. Počujem totiž cez chodbu, že nemé spotrebiče ožili. Vyľakala som sa..., veď ja som na nich závislá... Aj moja sedemočná dcéra okamžite ožila.
Uvedomila som si, ako všetko závisí od elektrického prúdu dokonca aj náš voľný čas. Hodina bez elektriny mi umožnila konečne robiť niečo, na čo som si posledné týždne nevedela nájsť čas - na knihu. Od dnešného dňa si po práci, nájdem chvíľku na obľúbenú knihu a až potom sa pustím do povinnosti žienky domácej. Veď aj napriek hodinke oddychu, som stihla všetko potrebné urobiť načas... A večer môžem pokojne driemať pri telke. Hlavne, že nezaspím pri obľúbenej knihe.
