Štrukturálne problémy a možné riešenia
Štrukturálne problémy, ktoré Čínu doviedli do tejto situácie sú dva: po prvé stret záujmov medzi miestnou a centrálnou vládou, po druhé nedostatok možností investovať úspory na čínskom trhu.
Ako som už uviedol, tak v záujme miestnej správy je predať právo na pôdu čo najdrahšie. To tvorí veľkú časť ich príjmov (v niektorých provinciách to je nad 40% z celkových príjmov). Na strane druhej je centrálna vláda, ktorá sa snaží situáciu stabilizovať a predísť spoločenským nepokojom. Jedným riešením je prenechať viacej zdrojov miestnej samospráve, čo zas ochudobní centrálnu vládu. Ďalším je hľadať alternatívne finančné zdroje, ako je napríklad daň z nehnuteľnosti, ktorá sa práve testuje v Šanghaji. Posledným a najhorším je uvoľniť dlžobné brzdy miestnym samosprávam.
Už pred krachom šanghajskej burzy mal čínsky spotrebiteľ limitované možnosti, ako svoje úspory investovať. Nato boli tieto možnosti ešte zredukované, a tak nehnuteľnosti ostali tou jedinou hrou v meste. Jedna z možností bola liberalizácia finančných trhov a povoliť finančným inštitúciám z cudziny, aby absorbovali časť investičných tlakov čínskych spotrebiteľov a firiem. To by následne uvoľnilo zase tlak na realitný trh. Samozrejme, tento krok by úplne nezastavil investovanie do realít, keďže je ľahšie pochopiť hodnotu niečoho tak fundamentálneho pre náš denný život – bývanie – ako komplikovaný finančný produkt. No ten by dokázal aspoň tlmiť rast realitnej bubliny.
Vedľajším účinkom liberalizácie finančných trhov by bolo zmiernenie výhrad amerických politických elít proti ďalej sa zvyšujúcemu deficitu v obchodnej bilancii medzi USA a Čínou. Ak by časť dolárov z kúpy čínskych produktov putovala naspäť do finančných trhov v Amerike, tak je možné, že dnes by sme o obchodnej vojne medzi USA a Čínou ani nepočuli. Podobná situácia nastala medzi USA a Japonskom. USA dlhé roky tolerovala japonské merkantilistické praktiky a rastúci deficit s tým, že veľká časť dolárov z Japonska bola preinvestovaná na amerických finančných trhoch.
Lenže toto riešenie sa rozchádza s geopolitickými cieľmi Číny. Cieľom Číny nie je integrácia do systému washingtonského konsenzu, ale naopak vytvoriť alternatívu, ktorá mu bude konkurovať.
Predikcie do budúcna
Po prvé je treba si vyjasniť, aké ciele ma čínska vláda, aby sme mohli predvídať, čo spraví. V globále je pre ňu potrebné udržať stabilnú spoločnosť a tiež aj legitímnosť v očiach verejnosti. Aby zamedzili väčším nepokojom, tak je pre čínsku vládu potrebné udržiavať status quo na realitnom trhu. To znamená, že všetky projekty, ktoré sa stavajú, sa aj dokončia a ľudia dostanú byty, za ktoré zaplatili, ceny ostanú stabilné a domáce dlhy (t.j. subdodávateľom, ktorí tie projekty stavajú a aj domácim veriteľom) budú vyplatené. Aby splnili ten druhý cieľ, tak čínska vláda sa bude musieť vyhnúť podobným chybám, ktoré spravila americká pri riešení krízy v roku 2008, keď pomohla finančným inštitúciám a dlžníkov hodila cez palubu. Zatiaľ sa čínska vláda tvári nestranne a nevyzerá, že príde na pomoc zadlženým developerom alebo ustúpi ich regulovaniu. To sa ešte ale môže zmeniť. Je však veľmi pravdepodobné, že dôjde k reštrukturalizácii niektorých developerských firiem, ktoré budú buď zoštátnené spolu s ich dlhmi, alebo budú lacno predané konkurentom.
Ale vráťme sa k pôvodnej otázke. Skolabuje čínsky trh s nehnuteľnosťami? Aby sa tento scenár naplnil, tak sa musia ekonomické pomery v krajine podstatne zhoršiť. To je možné iba vtedy, ak by sa konzum na západe drasticky oklieštil, trebárs ako reakcia na rastúcu infláciu. V tomto prípade by veľa Číňanov stratilo prácu a nemohli by splácať hypotéky. Finančné tlaky z masového predaja investičných bytov by stlačili ceny nadol. V tomto scenári už vláda nezabráni prepadu cien. Jedine ak by sa podujala k plošnej reštrukturalizácii všetkých hypoték. Vtedy by dokázala zabrániť kolapsu, ale takýto krok môže byť ešte riskantnejší ako samotný kolaps.
Je pravda, že realitný sektor citeľne spomalil, ale čísla v exporte prekročili očakávania. Paradoxne práve stimuly, ktoré poslala americká vláda svojim občanom počas pandémie, pomáhajú držať čínsku ekonomiku nad vodou.
Pravdepodobnejší scenár je stagnácia. Ekonomika bude napredovať ale pomaly. Nedovŕši potrebných 5% rastu HDP, ktoré čínska ekonomika potrebuje, aby sa vyškriabala z pasce stredných príjmov a pričlenila sa tak k bohatým krajinám. V tomto scenári sa bude podobať na Japonsko, ktoré stagnuje už skoro 30 rokov. Na rozdiel od Japonska by Čína ostala krajinou stredných príjmov a komunistická strana by stratila to, čo ju za posledných 30 rokov legitimizovalo v očiach jej obyvateľov - ekonomický progres.
Je tu ešte jeden scenár, ktorý ja osobne beriem za najmenej pravdepodobný. O rok sa chystá veľký kongres komunistickej strany kde sa očakáva predĺženie súčasnej vlády. Existujú však odborne hlasy ktoré očakávajú puč a odstránenie prezidenta. Aj keď nepočítam s týmto scenárom, nemôžem ho úplne ignorovať keďže žijeme v dosť ťažko predvídateľnej dobe.
Aký to môže mať dopad na nás?
Ani prvý, ani druhý scenár by podľa doterajších očakávaní nemal mať veľké negatívne následky na západné ekonomiky. Práve tým, že Čína nedovolila prístup západným finančným inštitúciám na jej trh, tak sú naše finančné trhy viac menej odizolované a nemali by pociťovať stresy v čínskom sektore.
Treba ale uznať, že vstupujeme na neznáme územie a je ťažké posúdiť, aké politické ozveny by zachveli svetom v prípade, ak by sa naplnila jedna z tých dvoch možností.
