Dnešné ráno mi pripadalo veľmi zvláštne. Zvláštne už aj tou piatou hodinou, na ktorú som sa zobudila.
Bez rozmýšľania som zapla počítač a vedela som, že mam písať. Písať to čo cítim.
Nenapísala som už skoro mesiac nič nove. Nie, žeby nebolo inšpirácie, ale sa mi nejako do písania nechcelo.
Dnes som od prvej chvíle mala pocit, že mam napísať všetko, čo cítim. Nie iba preto, že sa tu vypíšem zo svojej bolestí...., ale preto, že som si bola istá. Stopercentná, že si adresát to určite číta. Možno, aj spoza môjho chrbta...?
Pripadala som si trošku divná sama sebe. Odkiaľ mám tu istotu?
Hodila som článok na blog. Podarilo sa mi to až po ixstý raz. Medzi tým vstal manžel a šli sme, hneď za rána na cintorín. Za našimi milovanými deťmi... dnes s gratuláciou za Lucinkou.
Po príchode domov som si otvorila poštu a skoro som odpadla. Našla som si tam jeden prázdny mail. Od neznámeho adresáta. A odoslaný bol dnes o 5.00 h.
Takže nič nie je zbytočné... a nič nie je náhoda... A nebolo to po prvý krát !
Isto je nás viac takých, ktorí ste niečo podobné zažili.
